Do kín prichádza začiatkom februára film, ktorý rok zbieral ocenenia jedno za druhým. Zem nikoho (No Man‘s Land) už má Oscara a Zlatý glóbus za najlepší zahraničný film, Cenu Európskej filmovej akadémie za najlepší scenár – Danis Tanovič, kameraman Walthe
r Vanden Ende získal nomináciu na Zlatú žabu na Camerimage, a to je len polovica cien.
Úspech filmu zaručila koprodukcia Francúzsko – Taliansko – Veľká Británia – Slovinsko, ktorá na počudovanie nepôsobila pri nakrúcaní rozkladne, naopak, dokázala stmeliť herecké výkony bosnianskych, chorvátskych a slovinských hercov.
Kritici považujú Zem nikoho za „skvelú komédiu s vážnym posolstvom“. Za otrepanou charakteristikou je naozaj originálna snímka plná ľudskosti. Rozpráva príbeh dvoch vojakov Chikiho (Branko Djurič) a Nina (Rene Bitorajac). Srba a Bosniaka postavila proti sebe v roku 1993 vojna. Scenár je tak perfekcionisticky vypracovaný, že mu ako línia stačí humorná absurdnosť postavená na tretej postave – vojakovi ležiacom na odskočnej míne. Neskutočná situácia sa tvári flegmaticky vojnovo, ale pritom okolo nej blaznie svetová tlač. A aj divák, samozrejme.
Je až neuveriteľné, koľko človek s invenciou, teda scenárista i režisér v jednom dokáže vyťažiť z náhodného stretnutia nepriateľov v zákope. Máme skôr obdivovať výkony hlavných hrdinov alebo úbohého „ležiaka“ na míne, okolo ktorého sa všetko a všetci točia, pričom on sa celých 89 filmových minút ani nehne?
Danis Tanovič, známy predtým skôr ako režisér dokumentov z vojnového Sarajeva, prostredníctvom drobných absurdností vo svojom filme odsúdil najväčšiu absurdnosť ľudstva – vojnu. Mohlo by sa zdať, že nie je vhodné natočiť o národných vojnách, ktorými je od konca minulého storočia Európa zmietaná, film, na ktorom sa skrátka musíte smiať. Ale snímka má v sebe veľa majstrovstva – jedným z nich je aj skvelá dynamická kamera – takže posolstvo o absurdnosti akejkoľvek vojny v divákovi napokon zostáva ako samozrejmý „vedľajší produkt“ jeho myslenia a cítenia.
