Film o speváčke Amy Winehousovej je ako kvalitná fiktívna dráma. Ako najvzácnejší materiál poslúžili videá jej kamarátov a rodiny.
Do kín prišiel film Amy a ľudia už asi bojujú s predsudkami, negatívnymi myšlienkami a vlastnými predstavami o tom, aký by mal byť.
Zažívame obdobie, keď možno iba sex fascinuje ľudí tak ako smrť. Celovečerné dokumenty o čerstvo nebohých hviezdach športu či šoubiznisu vždy zasmrádzajú pachom hyeny, vieme o nich, že dobre zarábajú. Tak ako si filmy o sexe vytvorili vlastné pornografické impérium, vyvinul sa aj druh filmov o slávnych nebožtíkoch do akéhosi svojského subžánru.
Má svojich majstrov, oddaných divákov, ktorí spravidla lámu rekordy návštevnosti a zaslúžili by si konečne i svoj vlastný, trošku morbídny špecializovaný festival. Hoci na prelome októbra a novembra.
Prípad filmu Amy je iný. S akýmikoľvek myšlienkami sa naň človek vyberie, po 128 minútach vyjde zo sály očarený a v povznesenej nálade.
Horšie ako v horore
Film Amy ukázal, ako sa práca dokumentaristov, špecializovaných na slávnych nebožtíkov, radikálne mení vďaka médiám, digitálnym fotoaparátom a najmä mobilným telefónom. Viac už netreba dolovať vzácne zábery a hrať sa s nimi v postprodukcii, aby boli pozerateľné.
Naopak: tvorca zavalený hodinami obrázkov a videí z mobilov musí trpezlivo sledovať, študovať a skladať z množstva materiálu obraz, príbeh podľa svojho videnia.
Britský režisér Asif Kapadia už svojím dokumentom Senna z roku 2010 o pretekárovi F1 získal cenu BAFTA za najlepší dokument a za strih. Jeho film o Amy pripomína kvalitnú fiktívnu drámu o nezvládnutej sláve, zhubnom vplyve médií i peňazí, o krkavčích rodičoch a zlých manželoch. Nie obyčajne zlých, ale démonických, ktorí akoby vystúpili z najsilnejších hororov Stephena Kinga.
Zoznamuje nás s talentovanou speváčkou ako rebelujúcim židovským dievčaťom z dysfunkčnej rodiny. Napriek energii, ktorej mala na rozdávanie, bola vždy vo vleku okolia aj okolností. Tak sa dostala k spevu a vlastnej tvorbe, ale i k bulímii, alkoholu a drogám. Na dráhu svetoznámej autorky a interpretky ju vyslali jej blízki, ale jej blízki – manžel a otec – svojou bezohľadnosťou, bezcitnosťou, lakomosťou a potrebou niekým manipulovať predčasne ukončili nielen jej dráhu, ale i život.
Toto sme ešte nevideli
Ako to už v tomto žánri býva, aj vo filme Amy vidíme obligátne výpovede kolegov, priateľov a známych, záznamy koncertov, ale najsilnejšie, najúprimnejšie a najbezprostrednejšie sú práve videá z telefónov, doplnené textami piesní. Postupne utvárajú charaktery hlavných aktérov, odkrývajú ich povahy aj motívy. Predstavujú skutočnú Amy, názory a reakcie nekorigované oficiálnym mediálnym imidžom.
Pravdaže, nevieme, do akej miery Kapadiova mozaika vytvára pravdivý obraz, ale pôsobí presvedčivo. A navyše je veľmi zábavná, lebo autor ju skladá podľa najlepších pravidiel a zákonitostí hranej filmovej drámy.
Obratne klenie príbeh, stupňuje napätie, pracuje s emóciami. Ukazuje publiku celkom inú Amy, ako nás roky presviedčali médiá, ale nedehonestuje, nezhadzuje, nehľadá senzácie, zaobíde sa bez vlastných, explicitne vyjadrených hodnotení a komentárov. A hoci oslovuje city viac než rozum, z jeho snímky cítiť zámer dopracovať sa ku skutočnosti, k pravde. Čo, ak nie toto, by malo byť podstatou dokumentu?
