TEXT: Zuzana Uličianska
FOTO: Baťov Inštitút Zlín, PK Academy
Tomáš Baťa sa stal legendou už počas života. Topánky pre bohatých aj chudobných, prísna organizácia práce i osobného života jeho pracovníkov, firemná výchova v rámci škôl práce, ceny s deviatkami – na to všetko sa v bývalom Československu veľa spomínalo ešte za socializmu, ktorý nebol nijako naklonený uchovávaniu baťovskej tradície.
Majetok obrovskej firmy znárodnili podľa Benešových dekrétov, Zlín premenovali na Gottwaldov, Baťovany na Partizánske, ale meno Baťa z povedomia spoločnosti nevymizlo.
Oveľa menej sa však medzi ľuďmi hovorí o vizionárskych, často až megalomanských plánoch Tomášovho nevlastného brata Jana Antonína, spomedzi ktorých výťah s kompletne vybavenou šéfovskou kanceláriou v 16-poschodovej administratívnej budove zďaleka nepatrí medzi tie najodvážnejšie.
Jan Antonín nastúpil na čelo firmy po Tomášovom úmrtí pri leteckom nešťastí. Jeho príbeh je nielen o nevídanom rozmachu baťovského koncernu, ku ktorému došlo pod jeho vedením, ale aj o šokujúcom pláne na kolonizáciu území v Južnej Amerike. Dnes si už ani neuvedomujeme, že pred osemdesiatimi rokmi boli Čechoslováci tými, ktorí sa pred vojnou a utrpením mali chrániť hromadným vysťahovaním.
Svet bol jeho kráľovstvom
„Náš úspech je v československom človeku, v tom, že sme z neho vytrieskali toho skleslého, že sme ho oslobodili z postavenia panského robotníka, proletára, vydedenca, alebo ustrašenca strčeného za pecou. Urobili sme z neho svetoobčana, ktorý sa nebojí ľudí a sveta a je si vedomý toho, čo dokáže, lebo to dokázať chce,“ predniesol Jan Antonín Baťa v roku 1938 pri príležitosti preberania čestného doktorátu na Vysokom učení technickom.
Tieto slová platili predovšetkým naňho samého. Už ako malý chlapec vyrastajúci v Uherskom Hradišti si napísal do poznámok: „Celý svet vnímam ako svoje kráľovstvo.“
Nič mu však nespadlo do lona len tak. Do firmy nastúpil už v štrnástich rokoch, začínal ako manipulant či účtovník, cez vedúceho oddelenia sa vypracoval na kandidáta trojčlennej správy firmy.
V manželstve s Máriou, úradníčkou londýnskej pobočky, sa mu narodilo päť detí. Po tom, čo sa Tomáš v roku 1932 nešťastne zabil pri páde lietadla, bol na základe Tomášovho závetu zvolený na čelo firmy. Tomášov syn Tomík mal vtedy len 17 rokov a manželka Mária sa o podnikanie nikdy veľmi nezaujímala, z tohto pohľadu bol podnikateľov závet logický.
Ktovie, ako by sa vyvíjal osud Jana Antonína, keby v Európe nevypukla vojna.
Muž ambícií
Ešte v roku 1937 vydal knihu Budujme stát pro 40 000 000 lidí. Tento počet vychádzal z predpokladu, že by Československo mohlo byť zaľudnené podobne husto ako Belgicko.
Na titulnej strane knihy vidíme odvážne načrtnutú autostrádu od Chebu až na Podkarpatskú Rus, ktorá však paradoxne obchádza všetky veľké mestá. Jan Antonín mal spočítané, kde by sa mohlo stavať z miestnych materiálov, aby sa ušetrili náklady na vybudovanie infraštruktúry, pri výstavbe ktorej chcel štátu pomôcť.
