Film Rytmus: Sídliskový sen ponúka rovnaké potešenie ako listovanie v bulvárnom časopise. Dojímavý nie je, ale sympatické je, že podnecuje k rasovej tolerancii.
Keď francúzsky filozof Jean Baudrillard v osemdesiatych rokoch sledoval rastúcu popularitu televízie, začal ju porovnávať k pokrivenému zrkadlu. Tvrdil, že súčasné médiá vytvárajú zvláštny obraz, v ktorom už divák nedokáže rozlíšiť skutočnosť od ilúzie – od prikrášlení, zveličení, zjednodušení.
Podobne môže zmiasť aj filmový dokument o Rytmusovi s podtitulom Sídliskový sen. Ten dnes prichádza do slovenských kín.
Podozrivo znie už jeho motto: „Toto nie je film, toto je realita.“ Ak nejde o film, prečo má režiséra, scenáristu, hlavného hrdinu, prečo ho sledujeme v kine? Ak realitu vidíme, keď sa doma pozrieme z okna, prečo si za inú realitu musíme priplácať cenu lístka?
