Jeho jediným talizmanom je brada, ktorú si zásadne neholí. Na koncertoch nikdy nezabudne povedať vetu: Som to len ja a moja gitara. Spevák PASSENGER v utorok prvýkrát vystúpil na Slovensku. S koncertom súhlasil aj napriek tomu, že si myslel, že ho tu nik nebude poznať. Na jeho prekvapenie sa na vystúpenie v Starej tržnici prišlo pozrieť až dve tisíc divákov. Ešte predtým však stihol poskytnúť rozhovor pre denník SME.
Máte nabitý program, koncertujete po celej Európe, v nedeľu ste stihli zahrať aj na festivale Sziget v Maďarsku. Nie je náročné zvládnuť ustáť taký veľký open-air koncert len s gitarou?
„Bolo to výnimočné, hoci spočiatku som sa toho trochu obával. Najmä preto, že na hlavnom pódiu hneď vedľa môjho hral DJ a bol veľmi hlasný, dunenie sa ozývalo zo všetkých strán. Ale publikum bolo so mnou a veľmi som si to užil. Hranie na festivaloch je však zložité aj preto, že pri toľkom počte vystupujúcich sa niekedy nestihne spraviť ani zvuková skúška a pred vystúpením potom panuje veľký chaos a stres.“
FOTO SME - Jozef Jakubčo
Ale zvuková skúška vám predsa nemôže trvať dlho. Veď jediný nástroj, ktorý je s vami na pódiu je gitara.
„Je to vtipné, presne toto si myslí veľa ľudí. Ale práve preto, že na koncerte som vždy len ja a moja gitara, zvuk musí byť dokonalý. Som v tomto až príliš veľký perfekcionista. V skupine sa dá veľa chýb skryť, pri mojich vystúpeniach sa to nedá. Živé koncerty sú špeciálne práve tým, že sa môže stať toľko nepredvídaných vecí. Na jednom koncerte v Prahe som roztrhol tri struny, ale nakoniec sa z toho vykľula veľmi vtipná situácia a poradil som si aj bez gitary.“
Na začiatku kariéry ste pôsobili vo folk rockovej kapele Passenger. Po jej rozpade ste si nechali jej meno a rozhodli ste sa, že si vystačíte sám. Prečo?
„Cítil som, že moja hudba je zakotvená najmä v textoch a príbehoch. Ako náhle by som do nej začal pridávať viac a viac vnemov, pre publikum by sa piesne stávali čoraz nezrozumiteľnejšie a nikdy by neprenikli k ich pravej podstate. Dnešný svet je aj tak sám o sebe dosť hlučný a uponáhľaný, všade samé bláznivé blikajúce svetlá, internet, nikdy neutíchajúce prostredie, ktoré všetkých obklopuje. Niekedy je krajšie, keď ľuďom ponúknete jednoduchosť. Ocenia ľahkosť, s akou budú môcť porozumieť posolstvu.“
FOTO SME - Jozef Jakubčo
Aj napriek tomu že na sólovú kariéru ste sa dali už v roku 2009, celosvetovo ste sa preslávili skladbou Let her go pred dvomi rokmi. Tá do dnešného dňa predala po celom svete 8 miliónov kópií. Hrávate ju na každom koncerte, neotravuje vás už trochu?
„Niekedy mám pocit, že to ani nie je moja pieseň. Keď ju hrám, akoby bola úplne cudzia. Preto viem pochopiť, že umelcom niekedy môžu liezť ich najhranejšie skladby na nervy. Vždy však pamätám na to, že práve takéto skladby sú dôvodom, prečo som mohol prísť aj do Bratislavy. Otvárajú dvere. Kdekoľvek na svete, keď dav začuje prvé tóny tejto skladby, úplne šalie. Ako by ma to mohlo niekedy nudiť alebo otravovať? Aj keď ja ju hrám už po miliónty krát, fanúšikovia, ktorí prišli na môj koncert, ju možno počujú naživo prvýkrát a je to pre nich špeciálne. Ja ako umelec to musím rešpektovať.“
Vraj ste túto skladbu napísali za 45 minút v šatni pred koncertom v Austrálii.
„Jej príbeh je šialený. Vyšla na albume All The Little Lights začiatkom roka 2012. Za desať mesiacov sa podarilo predať možno dve - tri tisíc kusov. Raz nám prišiel krátky email od chlapíka z Holandska, ktorý si niekde v kaviarni náhodne vypočul pieseň Let her go a navrhol nám, že sa ju pokúsi ponúknuť holandským rádiám. Bol to jeden z tých pochybných mailov, netušili sme či je chlap podvodník alebo úplný blázon. Nechcel žiadne peniaze, chcel to len vyskúšať. Nakoniec sme zariskovali a súhlasili. O dva týždne bola pieseň najhranejšou v Holandsku, o tri týždne neskôr v Belgicku a Nemecku. Ktovie kde by som bol, nebyť jeho.“
Vaše piesne sú zväčša nostalgické a smutné. Sám ste melancholický človek?
„Určite nie, mám aj veselé piesne, aj keď je pravda, že ich je podstatne menej. Vyplýva to aj zo štýlu hudby, vo folku sú takéto piesne častejšie. Neviem či by som však moje skladby označil za smutné, skôr chcem nimi vyprovokovať ľudí k zamysleniu. Pre mňa je oveľa ľahšie, zabrnkať ľuďom na citlivé struny ako napísať pozitívnu pieseň. Je vlastne zložité presiaknuť skladbu šťastím a radosťou, tak ako sa to podarilo napríklad Pharellovi Williamsovi s hitom Happy. Pri nej musí tancovať a usmievať sa snáď každý.“
V jednej zo svojich piesní spievate, že neznášate šou X factor, prečo?
„Nie je to úplne tak, nemám ani nič proti ľuďom, ktorí sa do šou prihlásia. Sú často extrémne talentovaní a práve preto mi je ich ľúto. Zisku chtiví ľudia ich využijú, nachvíľu im umožnia zažiariť a potom sa na nich úplne zabudne. Muzikant sa musí sám rozhodnúť, čo chce. Pre mňa je hudba o tom, že robím niečo, čo milujem a na čo som hrdý, aj keby ma malo počúvať len pár ľudí. Je pre mňa až príliš dôležitá na to aby som ju robil akýmkoľvek iným spôsobom, ako doteraz.“
Čo je teda pre vás pri tvorbe textov inšpiráciou?
„Ľudia, vždy len ľudia. Päť rokov som sa živil ako pouličný umelec, veľa som cestoval, prespával v hosteloch a stretával nespočetné množstvá ľudí. Každý deň som hral v inom meste a keď som sa už nevládal sústrediť na hranie, stal sa zo mňa pozorovateľ. Ľudia sú tie najfascinujúcejšie stvorenia, ponúkajú nekonečné množstvo príbehov, len ich treba vedieť vnímať.“
Asi je teda ťažké nájsť v kolobehu koncertov po celom svete čas, ktorý by ste trávili bez hudby.
„Áno, pretože ako muzikanta vás hudba úplne pohltí a zaberie každý segment vášho života. Na istý čas, aspoň pokiaľ to s ňou myslíte vážne, sa musíte všetkého vzdať, odložiť ostatné veci bokom, na sto percent sa jej oddať a nasledovať ju kdekoľvek, kam vás naviguje. Mňa hudba zaviedla až do Austrálie. Teraz po pár rokoch už cítim, že prichádzajú časy, keď si môžem sám povedať – chcem hrať alebo chcem oddych.“
FOTO - Facebook
Tým, že ste dlho robili predskokana na turné speváka Eda Sheerana, veľa ľudí vás má zafixovaného ako „toho druhého“. Ako to vnímate?
„S Edom sa priatelím dlhé roky, za veľa mojich úspechov vďačím práve jemu. Byť s ním na jeho ročnom turné mi umožnilo predstaviť sa tisíckam ľudí. Ed je veľmi inšpiratívny umelec, je úžasné ako tvrdo dokáže pracovať a keď ho sledujete pri hraní, jediné čo si poviete je: páni, on je neuveriteľný. Muzikálne sme však úplne rozdielni, ak si ľudia chcú myslieť, že som len „Ed číslo dva“, je to na nich. Neberiem to až tak vážne. Ak však začnú počúvať, zistia rozdiel.“
Máte už v zálohe aj nejaké piesne pre svoj nový, ôsmy album?
„Áno, v poslednej dobe som veľa tvoril. Aj teraz, predtým než ste prišli za mnou. Som šťastlivec, veľa ľudí potrebuje robiť veci oddelene – najskôr písať, potom nahrávať, potom ísť na turné. Ja píšem stále, či som doma, na cestách alebo na dovolenke. Je pre mňa dôležité neustále zotrvať v tomto procese a nepoľaviť.“
