Keď bol Oskar malý, babka, alias majorka Moldingová, mu narozprávala, že celá planéta, celá naša Zem sa postupne premiestňuje na Mars, ide o dlhodobo pripravovaný riadený proces a pre každú časť sveta je naplánované obdobie, keď nastane migrácia, presunie sa každý štát, každý okres, mesto, dedina aj rodina. Oskarko mal osem rokov a babka ho sprevádzala do školy aj zo školy.
Okrem rečí o mastnom granadíre v jedálni si cestu spestrovali napínavým opisom presúvacích modulov, ktoré ľudí odvezú na inú planétu. „Oskarko, ale je to štátne tajomstvo! Vedia to len dospelí a tí chodia na špeciálne školenia,“ hovorila vnukovi.
„Deťom sa to povie ako posledným, aj to až na palube vesmírnej lode.“ Oskarko žil najmenej dva roky v presvedčení, že veľká časť zemegule je už presťahovaná, a to predovšetkým tá, o ktorej toho vtedy v našej televízii hovorili podozrivo málo – Amerika... Potom mu bol otec kúpiť tenisky do pionierskeho tábora, Oskar si ich súkal na nohy a z ničoho nič povedal, že mu je jasné, že nejde o nijaký detský tábor: „Viem, že sa sťahujeme a to všetci do radu, predo mnou si nemusíš dávať pozor.“
Otec sa začal vypytovať a narazil na všetky absolútne utajené informácie. Rozčúlil sa a Oskarovi sa potvrdilo to, čo mu babka hovorila celý čas: „Je lepšie ľuďom nič nevysvetľovať, len ich rovno nalodiť.
Zomrel pred niekoľkými týždňami na zastavenie činnosti srdca, áno, taký mladý. Našla som ho ja osobne, bola som doma prvá, mama s babkou dorazili súčasne so sanitkou, a nebolo možné ušetriť ich pohľadu na otvorené mŕtve oči. Všetky sme odmietli upokojujúcu injekciu a poutierali rozliatu vodu z pohára, sto ráz sme si povedali, že pitva to vysvetlí, pitva to vysvetlí a babke prvej došlo, že pitva nič nevysvetlí a potom, na záver toho čudesného dňa, hoci sme ho nevolali, prišiel otec. „Idem rovno z nemocnice, operovali mi priehlavkové kostičky,“ povedal medzi dverami a keby mal barly, tak mu ich odložím, ale žiadne nemal.
Autorka o sebe:
Kedysi som bola presvedčená, že by som mohla bývať na kúpalisku, pretože more je ďaleko. Potom som od plánov upustila, v zime nie je na kúpalisku ani nohy. Tešia ma farby na stole, knihy v polici a trochu miesta na spanie.
Som učiteľka. Učím deti. Cestou z práce som vždy bývala v strehu – u nás totiž vystúpiš z autobusu a ideš miernym stúpaním k domu a tam, v takom mŕtvom uhle zákruty priskočil ku mne Oskar, pritisol ma k plotu a zostali sme v zákryte.
„Toto je vojna, rozumieš,“ pomaly, opatrne sme sa presúvali smerom k domu. Oproti sa vynorila skupinka ľudí, ktorí bývajú v sociálnych bytoch pod stanicou, „Nechaj ich ísť, to sú nejakí Poliaci,“ povedal Oskar, vlastná taška ma omínala, čo som ňou bola privalená o plot. „Dočerta, majorka Moldingová,“ zašepkal mi do ucha. Po ceste od domu kráčala moja babka, Mária Moldingová. Štyridsaťpäť rokov robila v učtárni. V taške niesla rajničky s jedlom, pirohy a žemľovku.
Oskar na ňu zakričal: „Majorka, utekajte, dáme vám kryciu paľbu!“ a ona s tou taškou v hnedej bundičke naraz začala bežať a kľučkovala po asfalte dolu kopcom, až sa aj Poliaci zastavili a nechápavo pozerali, ako sa s Oskarom krčíme v palebnej pozícii. Mama sa za nás hanbila: „Ani s kamarátkami sa o vás nemôžem rozprávať. Musím im klamať, ak nechcem hovoriť o tom, že môj dvadsaťpäťročný syn chodí doriadený ako ten dejvid bouví a moja tridsaťročná dcéra je stará dievka a spolu s mojou vlastnou matkou sa hrávajú na strieľačku.“
Mama mi teraz kúpila novú knihu na čítanie pred spaním, ale nečítala som. Namiesto toho som sa Oskarovi hrabala vo veciach. V skriniach, v stole, v taške. Kadejaké lístočky tam boli, ruky sa mi chveli, hrubý zošit s modrými doskami bol na prvý pohľad iný, zjavne mu venoval zvýšenú pozornosť. Strany boli husto popísané. Na niektoré miesta nalepil štítky s nápisom Asunción.
Čítala som vety na náhodne otvorených stranách a nebolo zložité zistiť, že sú to sny, žasnem: zapisoval si sny, niekoľko rokov. Áno, často sa ma v rannom autobuse vypytoval, čo sa mi snívalo a ja som mlčala, cudzie sny predsa nikoho na svete nezaujímajú. Zošit som schovala do spodnej zásuvky pracovného stola. Otvorím ho zas ráno. Chcem trpieť po častiach.
Tak predstav si: Asunción je mesto, dokonca hlavné mesto Paraguaja. Oskarovo mesto. Píše, že v ňom žije. Občas sa tvárim, že všetko viem, ale mne sa len nechce pýtať a tiež – odjakživa som chronicky neprístupná, pokiaľ ide o nepodložené fakty.
Zdal sa mi hlúpy, keď ako dieťa uveril, že nás vystrelia na Mars. Čítam jeho zápisník a netuším, čo je astrálne cestovanie a ani bdelé snívanie, opýtať sa nemám koho. Oskar píše o svojom živote v Paraguaji akoby to bola zemiaková brigáda v Nevidzanoch – v zaprášenej šiltovke sedáva v parku vedľa Plaza de la Independencia, díva sa na katedrálu a pije paraguajské pivo. Pokiaľ viem, za posledné tri roky sa nepohol z domu, pracoval v chovateľských potrebách o ulicu nižšie a, ako sa dozvedám teraz, každé ráno každého dňa si zapísal svoj sen: Je to len technika: pozorne zaznamenať každú udalosť, každý pohľad či vetu.
Vedomie si takýmto zapisovaním zakonzervuje obrazy zo svojich snov dlhšie a myseľ sa postupne naučí obracať pozornosť aj k tomu, čo má človek v hlave počas spánku a napokon to dokáže riadiť. A to je bdelé snívanie. Trénovaná bdelá myseľ je ako výsadkár, vysadíš ju na územie kdekoľvek na svete.
K posteli som si pripravila zošit a prepisovačku, aby som si ihneď po prebudení všetko zaznamenala. Podľa toho, čo som si vyhľadala na internete, je dôležité sa uvoľniť, o snoch si zapisovať všetko, mať pevné úmysly, žiadne predsudky a bezodnú motiváciu. Kde ju vezmem? Ak sa vám podarí vycestovať, zistíte, že vyššie svety existujú. Ťažko akceptujem reči o prepojenosti svetov, o paralelných vesmíroch, o sieti bodov, ktorá je daná, ale dobre. Je Paraguaj vyšší svet? Určite nie.
Umrel mi brat a neviem, či umrel dvojmo, alebo len tu. Ľúbim ten zošit. Poskytuje mi pokoj, sálavé teplo z písma, písaného mužnou rukou s pevnými hánkami, čo nikdy neklamala tých, ktorých sa dotýkala. Jeho ruky smú byť mojou motiváciou. Nezapisoval si len sny, zapisoval si všetky tie takzvané cesty. Panebože, nemôžem uveriť, že to nazývam cestami.
Je pochopiteľné, že mi o tom nepovedal, akoby mohol? Sestre, ktorej zavolali len kvôli receptu na koláč, osobe, ktorá má na monitore Spišský hrad? Môj brat roky chodil na výlety niekde inde, dočerta. Každý deň si tam na ulici zapálil cigaretu a vedel, kde dostane najlepší hamburger. Doma tvrdil, že je na Počúvadle a vidíš ho – v Paraguaji.
Som učiteľka. Musím učiť deti. Počas hodiny v áčke mi prišlo nevoľno, keby ma nebola zachytila žiačka z prvej lavice, spadla by som na zem. Marilo sa mi, že sa nado mnou týči postava brata v tričku s nápisom David Bowie, oči aj ústa pod nimi hovorili, že všetko zariadi, no bola to Ivona Martišková a skúseným pohybom mi zodvihla nohy. Prišla po mňa mama, nachystala vraj obložené chlebíčky s možnosťou konzumovať ich v čistých perinách pred televízorom a s rozkvitnutými begóniami nad hlavou.
Doma som rukou vkĺzla do tajnej skrýše so zošitom a zobrala ho so sebou na rozloženú pohovku. Mama ma nechala odpočívať samu. Pokračujem v čítaní na strane šesťdesiatosem: Tvoja duša je snehobiela. Postarám sa o teba – povedal som Helene, keď sme čakali pri Mercado de Abasto.
Helena som ja.
