Kone zaerdžia. Plesne bič. Ulicou vedúcou priamo cez stred mesta sa valí koč. Chocholy na hlavách zvierat s dlhou čiernou hrivou sa trasú v cvale. Výklady. Okná.
Priečelia vysokých secesných budov vyzdobené vlajkami a muškátmi za každým rohom. Kočiar s bohatou pozlátenou výzdobou a zatiahnutými oknami prechádza veľkým bulvárom od historickej radnice, zabočí veľkým poloblúkom okolo námestia a zamieri krížom cez park ponad most.
Dopravné zátarasy a ohradenia stoja ovenčené kvetmi a cesta je voľná, smer priamy, nikde ani noha. Aj ruka zákona, čo drží vysoko vo vzduchu červenú značku, je tu iba na to, aby zabezpečila štvorzáprahu hladký priechod.
Chodníky pri ceste zapĺňajú telá. Dlane tlieskajú. Oziabnuté bosé nohy prestupujú na mieste alebo poskakujú, preberajú prstami, stavajú sa na špičky. Vŕzgajúce okované koleso vrazí do výmoľa v asfalte a šplechne hnedastú vodu na telíčka detí čvachtajúcich sa vo veľkej mláke pri ceste.
Pod kaderami anjelsky bielej parochne najvyšších dvoranov vlhne plešaté čelo s veľkými kútmi pravoverného východného účesu. Pod purpurovým plášťom s hermelínovým lemovaním čaká na svoju veľkú príležitosť sivý oblek, krvavočervená kravata, kosák úsmevu na obe strany.
Kdesi ďaleko od davu, v tme a tichu, zaskvejú sa nepozorovane naleštené povrchy, vyleštené kľučky a krivky mahagónového nábytku, čo odrážajú svetlo a reprodukujú dianie aj pri minimálnej viditeľnosti. Zrkadlo rozbité na neforemné plochy a naklonené roviny v nedomyslenom, veľkolepo neohraničenom priestore.
Pozlátený odznačik s trikolórou republiky leží na stolíku pod zrkadlom vedľa prevrhnutých šminiek. Miniatúrna replika vlajky z hradu so stuhou a nápisom „Láska a…“, decentne prekrytým aktuálnou fotografiou nadnárodnej pornohviezdy. Z výklenku naproti sála studené svetlo širokouhlá televízna obrazovka.
„A je to vonku! A je to tu!“
Nahá moderátorka s nafúknutým silikónovým poprsím, jemne napudrovaným, nech sa neleskne na kameru, sa vystrie, aby jej veľké balóny nepadali na stôl s dokumentmi.
Rozvážne si napraví na nošteku rám hranatých okuliarov. Vidieť platinovú kader, počuť zlatistý hlas, no slová zanikajú v hluku z ulice a zmysel uniká rýchlejšie ako blesková infografika.
Titulky letiace na súvislej červenej lište v dolnej časti obrazovky podčiarkujú význam historickej chvíle a vytvárajú decentnú stuhu pod špicatými bradavkami.
V strede križovatky stojí holý policajt a riadi dopravu. Vyholený perfektne do chĺpka drží ruku zdvihnutú a dlaňou ukazuje zákaz všetkým opovážlivcom.
Skupinka mastných dlhovlasých študentov, chlpatých intelektuálov a neoholených buričov, zababušených po zuby do hrubých kožených búnd a šálov, je už v úzkych uličkách starostlivo vytlačená vodnými delami a rojnicou holých policajtov, ktorým sa na opaskoch okolo obnaženého pása hompáľajú pištole s obuškami, visiacimi vedľa kolembajúceho sa prirodzenia.
No dav sa len tak ľahko nenechá, zúri a kričí – fuj nahote, preč s opicami, správajte sa ako ľudia – vlasaté indivíduá pľujú a hádžu slipy, podprsenky aj hrubé svetre do naháčov, zaplňujúcich celé námestie.
Indivíduá v roztrhaných handrách sa s chrčaním smejú, výjavy z ulice sledujú v krčme na rohu v televízii, pijú a zakrývajú si oči plnými pohármi, pijú do dna, až kým sa cudnosť neutopí v poslednej kvapke.
Niekoľko z nich sa po chvíli zodvihne a ide si to radšej hodiť domov, do parku na najbližšiu dosiahnuteľnú vetvu a niekto sa zase musí ísť rýchlo na to všetko vysrať.
Z tmavej zadymenej hĺbky nevychádza von na ulicu ani hlások. Starostlivo zapchatými odtokmi a kanálmi neprejde ani závan skazenej protikultúry a už vôbec nie chrapľavé hlasy suterénu.
Náš cisár prichádza. Prichádza od východu. Cisár východu prichádza. Hanba východu. Cisár hanby.
Koč zastane pred palácom pri štvorprúdovej križovatke s korytom bývalej rieky. Kone zafŕkajú. Plné námestie ani nedýcha. Všetci stoja celkom nahí, bez milimetra pokrývky, bez dychu. Nikto si nezakrýva ohanbie, len hlava cez hlavu sa vytŕča, aby lepšie videla. Vo vrave a tresku ceremoniálnych maršov nepočuť jedno slovo.
Z pozláteného koča vystupuje zhrbená postava so žezlom a s panovníckym jablkom v rukách. Kamennú dlažbu zakryje kráľovský šarlát. Cisár stojí pred národom v celej svojej kráse.
Ani niet divu, že vraj niekto podobný mne, ktosi celkom na nerozoznanie, stojí uprostred davu, a keby som sa sám nehanbil, poviem, že to stojím uprostred davu ja, za chlpatou rodinkou s vyholeným pudlom.
Nenápadne sa snažím schovať. Hlavne nenápadne, občas sa aj okato vystavím, vytrčím svoju nahotu, aby bolo napohľad zrejmé, ako splývam s davom, strácam sa dokonale v mase nahých tiel, som neviditeľný.
Neviditeľný si zakrývam neviditeľné telo, hlavne nenápadne; neviditeľne, pred slnkom schovávam oči pod dlaňou a úchytkom druhej ruky si maskujem prirodzenie dnešnými novinami s mojou neviditeľnou poviedkou o holej skutočnosti.
Cisár sa narovná. Pred majestátnym vstupom za zvuku fanfár a zadupania stráží sa panovník tuhšie zavinie do svojho šarlátového rúcha.
Niekoľko indivíduí na konci davu na námestí sa pozvoľna začne obliekať. Holí muži a ženy, starci a deti mlčky navliekajú na uzimené údy skromné zvršky, čo sa stačili zmestiť do kabeliek alebo len tak do klobúka.
Roj holých policajtov sa okamžite zhŕkne a naloží odvážlivcom pelendrekmi po holom tele. Ešte nie je koniec.
Cisár rozvážne vykročil ku vchodu do dejín. No nikto nezahliadol osvietenú tvár. Spod veľkej kráľovskej koruny na niekoľkoposchodovej parochni, a ani zo záhybov sedemmíľového panovníckeho plášťa s mohutným golierom nezjavila sa čo i len špička nosa z pomazanej hlavy nového vladára.
Nahý dav zašumí, zimomriavky naskočia na chrbtoch medzi lopatkami, bradavky sa zachvejú, niekoľko údov pritvrdí. Nikto sa nemá za čo hanbiť.
Napokon, je tu tá vyobliekaná figurína vladára, vypchatá na prasknutie očakávaniami a zveličená pozornosťou každého pouličného rohu.
A hoci na nikom nič nevidieť, nič nepoznať, pretože v nahote sa intímne tajomstvá ukryjú najlepšie, dalo by sa tušiť niečo zjavné.
Zrkadlo zrazu ukáže tvár. Na pokyn oka sústredí do jedného bodu všetok záujem o to, čo sa deje priamo vnútri aj vonku, všade naokolo a mimo odrazovej plochy.
V zrkadle je všetko na svojom mieste. Zatiahnuté hrubé závesy, spoza ktorých prúdia pramene zlatistých slnečných lúčov, rozostlaná posteľ.
Pracovný stôl ako víťazný oblúk, dominujúci celej miestnosti. Na zásuvke pod ním veľká tvarovaná zámka, od ktorej sa kedysi dávno stratil kľúč, čo v časoch slávnych tajomstiev a legiend tak starostlivo chránili a skrývali kdesi hlboko. Ale čo je dnes kdesi a čo hlboko.
Ľudia sa držia za ruky. Alebo sa len tak dotýkajú telom na telo v tlačenici nahých ľudských organizmov. Nechajú sa v dave viesť jeden druhým, a kam sa náhle nakloní náhodný jednotlivec, tam postupne zamieria aj všetci ostatní. Nevidia. Nevidia pred seba, nevidia na krok.
Pred zrkadlom v nepreniknuteľnej tme a prázdnote sa zľahka pohojdáva hustá sieť ako technický náčrt ničoty – a – a na vrchole podprahového vnímania veje ako biela vlajka.
Celá bezostyšná pravda vo svojej nahote. Tvár nie je tvárou, ale výstavnou plochou. A pokiaľ ide o nahotu, tej sa zbaviť nedá.
Ďaleká miestnosť sa prepadne celá späť do temnoty. Zrkadlo sa znova tvári ako stena. Hrubý múr. Ešte čerstvý. Niet pochýb, že za ním niečo je. To badať už na omietke. Ako si stojí. Ako si len tak stojí, stojí a bude zacláňať.
Cisár zastane. Zástupy na chodníkoch cupitajú na špičkách. Proti vladárovi stojí usmiate holé chlapča, dievčatko alebo je to medzi nohami iba zaschnutá špina, fliačik bez pohlavia, dieťa so špinavým prstom v ústach, ako z rozprávky.
Špinavé dieťa z polorozpadnutej rozprávky o ušpinených deťoch, páchnucich mestských slumoch a pradávnych časoch nečistých procesov, prehnitej buržoázie a násilnej industrializácie krajiny.
Celkom úplne nakoniec, nakoniec konečne otvorene vidieť, že nevidieť vôbec nič. Masa tiel prekryje všetko. Ľudia zatvorili oči nad hanbou, nad nehanebnosťou aj nad svojou nahotou. A ktovie, čie oči videli aj tak všetko.
Pozrimeže. Cisár. Cisár prichádza. Cisár má nové spôsoby. Ale to vidí ešte aj slepé decko. Vidí to napokon malé dieťa. Pozrime. Pozrimeže. Cisár sa nevyzlieka. A aký veľký je to k....
