Celý filmový svet bude o dva týždne v Toronte, na festivale, kde sa už tradične vyhľadávajú oscaroví favoriti na budúci rok. V jeho programe bude aj hraný debut MARKA ŠKOPA, režiséra, ktorý sa so svojimi dokumentami stal je jednou z najväčších osobností súčasnej slovenskej kinematografie. Film sa volá Eva Nová, Emília Vášáryová v nej hrá herečku, ktorá sa snaží dostať z pracovnej aj osobnej krízy. Je ďalším skvelým príkladom toho, že už aj slovenskí filmári hovoria moderným európskym jazykom o uveriteľných postavách s uveriteľným príbehom.
Keď ste nakrúcali dokumenty, vyberali ste si spoločenské a politické témy. Prečo ste sa pri hranom filme rozhodli vstúpiť do intímnej?
„Len pokračujem vo svojej vnútornej téme. Vždy som nakrúcal o človeku, ktorý sa dotkol alebo dotýka veľkého sveta, a zobrazoval som si pri tom ten jeho vlastný, malý. Jeho mikrosvet.“
Teraz ste však zišli hlbšie do osobného života, nie?
„Hraný film to umožňuje – obnažiť postavu na maximum. V dokumentárnom filme mám pred kamerou reálnych ľudí, rešpektujem ich intimitu a ľudské hranice. Je to vec osobnej miery. Pri dokumentárnych filmoch, ktoré idú za moju osobnú hranicu zobrazenia, sa viem trápiť. Pri hranom filme som však mohol som ísť ďalej.“
Neodniesla si to teraz Emíliu Vášáryová? Ona sa nemusela trochu obnažovať, odkrývať, aký je svet herečky?
„Emília Vášáryová interpretuje vymyslenú postavu, nie je to ona, jej príbeh. Spolu sme však hľadali cestu, ako do tej intimity vojsť. Dlho sme to dopodrobna preberali a zásadné pritom bolo, aby sa pre film degradovala. Prijala to. Príbeh Evy Novej vyžadoval obnaženie, tvár naholo – vrásky nielen ukázať, ale ich ešte aj podporiť. Celý jej imidž sme výrazne menili, aby to nebola Emília Vášáryová, ako ju poznáme, a ona súhlasila so zamýšľanou podobou, s tým že vo filme bude „trash“. Bola veľmi otvorená a to si nesmierne cením.“
Prečo ste si vybrali príbeh herečky, nie herca?
„Vždy ma zaujímali príbehy ľudí, ktorí sa dotknú akéhosi pomyselného vrcholu a potom sa prepadnú na úplne dno. V každej krajine, v každej brandži aj v každej kinematografii sú ľudia, ktorí zažiarili a potom skončili až na dlažbe, aj so závislosťou na alkohole. A v ženskom svete som našiel viac vrstiev, lazúr, napríklad pri vzťahu medzi matkou a synom.“
Marko Škop a Emília Vášáryová pri nakrúcaní. FOTO - ARTILERIA
Dá sa povedať, že takéto ženy majú nejakú spoločnú skúsenosť?
„Rozprával som sa s nimi, povedali mi, že cesta k závislosti sa buduje nejaký čas a keď príde sled spúšťačov, viacero tlakov naraz, je veľké riziko, že človek môže skončiť v pekle. U jednej pani to bola napríklad strata blízkeho človeka a prepustenie zo zamestnania. Viedlo to k závislosti na alkohole, ktorý bol lepidlom na dušu a zároveň krutou cestou do prepadliska.“
Emília Vášaryová vám tiež tento výskum nejakým poznaním doplnila?
„Ponúkla mi skvelú drobnokresbu z hereckého sveta, vravela mi o tom, ako sa v niektorých situáciách herečky chovajú, ako hrajú svoje malé divadielka. Alebo napríklad, ako sa kontrolujú v akomkoľvek odraze, vždy sa hľadajú v zrkadle alebo vo výklade.“
Aký typ filmov máte rád? K akému tipu hraného filmu ste sa chceli priblížiť?
„Vždy som rád, keď ma nejaký film chytí svojim osobitým vyžarovaním. A potom keď sa pri ňom konfrontujem so svojím prežívaním alebo pohľadom na svet, keď sa s niečím môžem stotožniť, alebo keď ma prinúti pýtať sa. Snažil som sa o intenzívnu výpoveď, aby to dusno, ktoré so sebou prinášajú nedoriešené alebo zablokované vzťahy z minulosti, aby to dusno bolo cítiť. Dusno, z ktorého sa nikto neteší, ale nedá sa pred ním utiecť, lebo si ho všetci nosia so sebou. A či už to riešia alkoholom, trpiteľstvom, bigotnou vierou, starostlivosťou o iných pre vytvorenie pocitu vlastnej dôležitosti alebo útekom niekam ďaleko... Vždy je to tam.“
V jednej scéne sa Eva Nová sťažuje kolegovi, že dnes všetci režiséri hercom hovoria: Menej emócií, menej emócií. Je vám blízky taký prístup?
„Takto to bolo napísané v scenári a Emília Vášáryová k tomu ponúkla niečo navyše, jednu vetu: No ale ako môžeš hrať bez emócií, no ako? Jemne a pekne tým postavu dokreslila. Pokiaľ ide o mňa, snažil som sa so všetkými hercami veľa rozprávať. Pred nakrúcaním sme sa na hereckých skúškach snažili vykresliť si postavy čo najpodrobnejšie a pri nakrúcaní sme potom išli o stupienok ďalej, rozvíjali, prispôsobovali sa energii, ktorá vzišla zo scény a konkrétneho placu. Zostrih filmu si pozrelo pár známych a je pre nás satisfakciou, keď hovoria o uveriteľnom herectve.“
V okolitých národných kinematografiách sa vytvorili viaceré vlny, obľúbená je maďarská, rumunská, veľmi úspešná je škandinávska. Myslíte si, že aj tá slovenská je dnes niečím rozpoznateľná?
„To by mohli pomenovať teoretici a vedci. My dokumentaristi, čo dnes máme okolo štyridsiatky a študovali sme v 90. rokoch, sme asi vytvorili skupinu, ktorej práca zaznieva. Najkrajší film, čo som za posledných dvadsať rokov na Slovensku videl, je Dom od Zuzky Liovej. To síce nie je dokument a ani Zuzka nie je vyštudovaná dokumentaristka, ale ona sa rada do dokumentu ponára, nakrúcala ich na škole, robí ich aj teraz.“
Veľa sme v poslednom čase na Slovensku počúvali, aké je ťažké nakrútiť hraný film. Aj keď sa vytvoril Audiovizuálny fond, prišli najprv problémy s rozdeľovaním peňazí. Akú máte teraz skúsenosť? Naozaj je to také ťažké?
„Film sa nedá bez peňazí nakrútiť. Ak je nejaká spoločenská dohoda, ak spoločnosť chce, aby existovala národná kinematografia, bez fondu a podpory verejnoprávnej televízie sa nedá naplniť. Sme vďační Audiovizuálnemu fondu, že Evu Novú podporili, aj keď ju najprv dvakrát vo fáze vývoja odmietli. Čakala dlhší čas. To sa mi stalo aj pri dokumente Osadné: keď sme sa po úspechu Iných svetov uchádzali o podporu, dostali sme košom a čakali ďalší rok. Cesta k novému projektu prosto nikdy nie je jednoduchá. K Eve Novej sa potom po našom fonde pripojil fond český aj Slovenská televízia.“
S Milanom Ondríkom. FOTO - ARTILERIA
Mali by ste nejaký zlepšovák?
„Myslím si, že by pomohlo komplexnejšie hodnotenie výsledkov podporených filmov, čo malo zmysel, čo nemalo, na čo išlo zbytočne veľa peňazí, pretože to neskončilo dobre ani u našich divákov ani to neurobilo dieru vo svete. Podľa mňa by sa podpora z verejných zdrojov mala uberať smerom k autorom, ktorých filmy kvalitne zazneli buď v kinách alebo na festivalovom okruhu.“
Aj vaša generácia je odkázaná na štátu pomoc? Vy už predsa chodí na rôzne medzinárodné fóra, prezentujete tam svoje projekty a uzatvárate koprodukcie.
„Všetci v Európe robíme s verejnou pomocou. Bez domácej podpory sa nedostaneme k zahraničnej účasti.“
Čo sa stalo, že sa náš film v poslednej dobe tak rozhýbal? Mira Fornay zvíťazila v Rotterdame, Liovej Dom mal premiéru v Berlíne, Koza Ivana Ostrochovského tiež, vy idete do Toronta...
„Vždy prichádzajú nové talenty a ak dostanú šancu, môžu priniesť aj novú kvalitu.“
Čo je to nová kvalita?
„Kvalita je len jedna. Vždy budú dôležité prepracované postavy, zaujímavý autorský pohľad, uveriteľný príbeh, uveriteľní herci. Asi to slovo uveriteľnosť považujem za dôležité, keď ho toľko opakujem. (smeje sa)“
Máte už všetko do Toronta pripravené?
„Práve teraz sme odoslali čerstvú premietaciu kópiu a už sme len čakali, kedy festival tú správu vypustí von. Film odpremiérujú v sekcii Discoveries. Objavy.“
Vysnívali ste si nejako, čo sa v Toronte bude diať?
„Snažím sa nežiť v snoch dopredu. Možno sa to nepatrí hovoriť, ale s filmom som spokojný. Zaznievajú v ňom témy tak, ako som o nich chcel hovoriť a to je pre mňa najdôležitejšie. Mám nádej, že film ľudí zasiahne. Teší ma, že nás v Toronte zaradili na otvárací víkend, keď na festivalové projekcie chodí najviac divákov a profesionálov. Vo voľnom čase si určite rád pozriem kolegov zo sekcie a filmy z predchádzajúcich veľkých festivalov, čo mi doteraz ušli. Najviac ma zaujíma maďarský Saulov syn László Nemesa.“
