Strašne veselé, ale málo vtipné - humorista Rasťo Piško
Svoje Listy premiérovi, ktoré ho preslávili, už dopísal. Väčšiu chuť má na
divadlo, v ktorom hrá Kuba, aj keď pôvodne nie je hercom. Pre Novú scénu napísal ...
Svoje Listy premiérovi, ktoré ho preslávili, už dopísal. Väčšiu chuť má na divadlo, v ktorom hrá Kuba, aj keď pôvodne nie je hercom. Pre Novú scénu napísal komédiu o Slovákoch s nemeckým názvom Hände hoch! Na jeho slovách sa smejú dospelí aj deti. V súkromí klaun ako má byť - ak nie smutný, tak určite vážny. Rasťo Piško.
Inými slovami, počkáte si, či sa znovu na politickej scéne neobjavia vhodné "postavičky"?
Predsedu KS súdruha Ševca by som mohol parodovať okamžite, ale zatiaľ k tomu nevidím dôvod. Je šéfom strany, ktorá nič neprináša a priživuje sa na sociálnej biede a nepopulárnych krokoch, ktoré vláda musí tak či onak uskutočniť. Ľudia z tejto marginálnej strany nemusia nič robiť, stačí im mädliť si ruky, lebo pre nich je výhodný princíp - Čím horšie, tým lepšie.Aký by to malo zmysel, imitovať niekoho z nich? Ale nikdy nehovorím nikdy...
Znechutilo vás niečo konkrétne, alebo sa vaše rozhodnutie týka zmeny vlády?
Nebudem tajiť, že politickej satire išlo aj o to, aby bola vláda lepšia. Aj keď nemôžeme očakávať zázraky, vývoj na Slovensku je pomaly, ale isto pozitívnejší ako bol. Politické karikatúry, aké tu vládli pred siedmimi rokmi, sa už na našej verejnej scéne nevyskytujú, prípadne už nemajú takú moc.
Vďaka parodovaniu hazedeesákov a ľuptákovcov ste paradoxne zbohatli - nahrávky s listami premiérovi sú stále v obehu. Do čoho ste investovali?
Do normálneho života. Kúpil som si v Bratislave byt, postupne splácam Škodu Fabiu, pocestoval som trošku po svete a mám ešte nejakú tú železnú rezervu, ktorú systematicky dopĺňam, pretože stále pracujem.
Takže už nie ste pravidelným pasažierom vlaku Bratislava-Martin a späť?
Už je to skôr výnimka. Keď som ešte býval vo Vrútkach, chodieval som domov 1. triedou. Dnes by som sa tam už nemal ani s kým porozprávať, pretože cestovné neúnosne zdraželo a jednotka je úplne prázdna. Možno by som mal šťastie len na nejakých zatúlaných manažérov...
Vlastne, vy sa už môžete odviezť aj vlastným autom.
No áno, ale ja nešoférujem. Vozí ma moja priateľka.
Doteraz nemám vodičský preukaz. Zdá sa mi prepychom zabiť dva mesiace nejakým kurzom, a okrem toho sa poznám - spohodlnel by som a všade by som sa presúval iba autom. Takto sa aspoň prejdem po meste. Som intenzívny bratislavský chodec.
Pre TV oko ste svojho času s úsmevom povedali, že podľa vás je ideálna manželka tá, ktorá je samostatne materiálne zabezpečená. Nie ste ochotný deliť sa o zárobok so svojou vyvolenou?
Akože by som nedával doma žene peniaze? (Smiech.) Tak to nie, rozpočet neškrtím. Na druhej strane, ak je žena samostaná, odpadávajú mnohé zdroje hádok, pretože vtedy si partneri viac vážia jeden druhého. Každý z nich môže kedykoľvek odísť. Muž si už, napríklad, netrúfne len tak ľahko povedať: "Tak si choď a som zvedavý, z čoho budeš žiť!". Je to čestnejší vzťah.
Povedali ste aj to, že nemáte momentálne žiadneho kamaráta. Opustili vás, alebo vy ich?
Takých priateľov, s ktorými by som sa stretával každý týždeň a chodieval s nimi na tenis, futbal alebo na pivo, naozaj nemám, pretože mám veľa práce. Myslím si však, že skutočné priateľstvo je také, keď sa v ňom navzájom nemusíte utvrdzovať: "Si ešte môj kamarát, alebo nie si? Pamätáš sa na mňa?" Mám napríklad dvoch starých priateľov - Petra Bukvu z Martina a Milana Hrkala, ktorý pred osemnástimi rokmi emigroval do Kanady. Keď si napíšeme, alebo sa stretneme, je to akoby sme sa len včera rozišli. No a potom mám veľa priateľov-kolegov. Ide o rovnako dobré priateľstvo, keď robíte na spoločných veciach.
Čo vám sláva zobrala a čo dala?
Nič mi nedala a ani nič nevzala. Považoval by som to za vyrovananý boj. Dobre si uvedomujem, že stále platí "svetská sláva - poľná tráva". Nejako závratne som nezbohatol, aby som sa musel o svoj majetok vyslovene starať, a tí ľudia, ktorí ma poznajú dlho, majú ku mne dodnes pozitívny vzťah. Nemusím im nič vysvetľovať, a aj keď sa dlhšie nevidíme, správajú sa ku mne dobre. Nenaznačujú mi, že by som nejako ohlúpol, spyšnel alebo sa zbláznil. Svoju slávu som zažil až po tridsiatke a vtedy je už človek dosť múdry na to, aby ju zvládol.
Minulý rok ste oslávili štyridsiatku, ktorá je považovaná za kritický vek muža. Cítite to tak?
Keď je človek mladší, všetko robí akosi hektickejšie, prirodzenejšie, ľahšie, je razantnejší a koná viac pudovo. Po desiatich rokoch sa, samozrejme, aj obzriem a zvažujem, či zostalo niečo pozitívne, a čo ďalej. Pôvodne som chcel hlavne hrať divadlo, presnejšie - komédie. Pred revolúciou predsa nikomu ani na um nezišlo, že sa tu bude dať robiť ozajstná politická satira. Začal som ju robiť akosi samovoľne. Zostalo mi z nej to, že sa dívam na Slovákov kriticky a s humorom.
Sledujete prácu iných humoristov?
Áno, určite aj oni sledujú moju. Niekedy mi stačí iba raz si pozrieť nejaký program, a hneď viem, o čom je. Špeciálne nič nevyhľadávam, ale keď natrafím na niečo nové, zaujíma ma to. Slovenský trh je humorom presýtený. Máme tri-štyri kanály a každý z nich vyrába vlastné humoristické relácie, ktorými sa snaží prilákať diváka. Humor alebo kvázi humor robia často ľudia, ktorí s ním nemajú veľa spoločného. Zo 75-tich percent ide o absolútny balast.
Priznajme si, na čom sa už len dnes človek môže nejako bezuzdne zasmiať? Ja osobne mám rád klasiku - veci, ktoré vznikli pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi, pretože sa mi zdajú byť jemnejšie, lepšie, vtipnejšie. Dnes je v zábave viditeľný trend smerujúci k vulgarite a latka sa stále znižuje. Mám rád Radošincov, Lasicu a Satinského, Luisa de Funesa, Woodyho Allena a americké paródie s Lesliem Nielsenom, ktoré sú bláznivé, skvele vymyslené, so štipkou pravého čierneho humoru.
Sledujete aj český humor? Inšpiruje vás?
Obávam sa, že český humor je na tom ešte horšie ako slovenský. To, čo vidím na komerčných staniciach, je rovnako slabé a rovnako podlieha trendu silou-mocou nazbierať percentá sledovanosti.
Neoceňujete reality šou známej dvojice Jaroslava Dušeka a Jana Krausa Taxi-Taxi v štátnej ČT?
Videl som to dvakrát a stačilo mi. Samozrejme, sem-tam sa aj tam niečo blysne, ale tvorcovia sú zahltení množstvom pokračovaní, a tým celá zábava prestáva byť vtipnou. Aj v Česku sú však ľudia, ktorí v humore znamenajú klasiku, boli dobrí rovnako kedysi ako aj dnes a mám ich rád.
So svojím vydavateľom Wimmerom ste boli v Amerike. Poznáte amerických zabávačov? Páči sa vám ich žartovanie?
Žasol som nad nimi s otvorenými ústami. Až tam som pochopil, kam presne smeruje aj u nás započatý trend všetkých tých talkmajstrov, kde už nejde o humor, ale len o to, akú má program sledovanosť. Ak vás nezatrhne cenzúra, máte povolené skutočne všetko, len aby ste zaujali dav. Na druhej strane sa aj v Amerike určite nájde dobrá zábava, len je úžasne menšinová (čo zas u nich znamená asi 10 miliónov ľudí). Napríklad Woody Allen je americký filmár, ktorého doma skoro nikto nemá rád, okrem úzkej skupiny intelektuálov a filmových kritikov, viac priaznivcov má v Európe. No tých "pár" amerických divákov je 5-6 miliónov, a to mu stačí, aby slušne vyžil a každý rok nakrútil dva filmy.
Nesúvisia vaše hodnotenia s tým, že kedysi ste boli veselší?
Je to možné. Ale aj tej srandy bolo menej, a keď sa nebodaj niečo urobilo, každý sa na to tešil. Dnes je všade niečo "veselé". Spoločný znak slovenskej a českej televíznej zábavy: strašne veselé, ale málo vtipné.
Zasmejete sa na vlastných textoch?
Bavím sa a oceňujem, keď sa mi niečo podarí, ale rozhodne sa pri nich "nerehocem".
Vraj keď ste nahlas predčítali svoju hru Hände hoch! na záhrade u priateľov, odrazu sa ozval hrozný rachot - sused odvedľa spadol od smiechu z vlastného orechu, keď vás počúval. Momentálne ju pripravujete na Novej scéne. Prečo práve v tomto divadle?
Pamätám si na to. Pripadal som si ako Dumas, ten tiež svojmu vydavateľovi nahlas deklamoval Troch mušketierov. Stále ho odmietal s tým, že nemá čas. Dumas ho presvedčil, že mu prečíta trochu z vlastnej tvorby, kým sa bude kúpať. Tak ho nadchol, že hneď začali Mušketieri vychádzať na pokračovanie a zožali úspech. Myslím si, že autor by mal byť najlepším interpretom svojho diela. Hände hoch! som čítal na záhrade u Miloša Ruppeldta, ktorý si ju ako dramaturg Novej scény u mňa objednal. Momentálne je v štádiu príprav. Pojednáva o slovenskej mentalite v rôznych historických situáciách - od čias Jánošíka, cez obrodenecké roky, Slovenský štát, rok 1968 až po súčasnosť.
Mnohí oceňujú vašu viacrozmernosť, na druhej strane sa nájdu aj takí, čo vás označujú za Ľuptáka na slovenskej populárnej scéne. Čo vás viac motivuje - chvála alebo kritika?
Nech si ľudia rozprávajú, čo chcú, ja si budem robiť svoje ďalej. Ak ma niekto nazve Ľuptákom na akejkoľvek scéne, tak ide o absolútnu hlúposť a nepresnú kritiku, ktorú nemôžem brať vážne. Sám dobre viem, čo som a na čo mám. Umelec nepotrebuje kritiku, ale uznanie, a to na pravom mieste. Pokiaľ nedokáže byť sám k sebe kritickým, potom nie je umelcom.
Medzi krstnými otcami vašich nahrávok a kníh figuroval aj Dzurinda. Nekorumpujú vašu duchaplnosť dobré vzťahy s politikmi?
Všetky tie krsty sú niečo ako talkšou, kde sa neustále hľadajú noví hostia, ktorí by ešte vedeli povedať vtipnú historku, ktorú sme ešte nepočuli. Bieda slovenského humoru je aj v tom, že z 99-tich percent je len o hosťoch. Už bol každý každému hosťom aj krstným otcom. A moje dobré vzťahy s politikmi sú veľmi otázne, pretože napríklad minulý rok som sa stretol s Dzurindom len dvakrát, aj to len na tri minúty. Neudržujem s politikmi žiadne vzťahy, nelíškam sa im a oni ma zas nepotrebujú korumpovať. Keď sa stretneme, letmo si niečo povieme a hneď sa aj lúčime. Ja utekám za svojou prácou, oni za svojou, čo je správne, lebo toho majú veľa na robote.
Nežiadali vás známi vybaviť pre nich niečo vo vláde?
Pred piatimi rokmi, keď zvíťazila SDK, si mnohí mysleli, že mám s Dzurindom nadštandardné vzťahy. Aj som dostal zopár ponúk, že keď niečo u politikov "pretlačím", dostanem isté percentá. Všetky takého návrh som hneď v začiatkoch veľmi jednoducho a rázne odmietol.
Dzurinda si pochvaľuje vašu dobromyseľnosť. Ide vám o to? Nepodobá sa bezzubý humor, ako hovorí Stano Radič, suchej vode?
Nemyslím si, že je môj humor "bezzubý". Prosto Dzurinda sa na mojich kazetách, ktoré počul, asi nevyskytol, a ak ho nahrávky zabavili, prejavil dobrý vkus.
Na Novej scéne hráte Kuba. S režisérom ste inscenáciu doplnili o Rómov a z Kuba ste navrhovali spraviť Žida. Prečo?
Bol to len žart. Režisér Martin Ťapák odo mňa chcel, aby som si v Kubovi oholil bradu, čo sa mi nechcelo. Vraj je na dedine brada znakom intelektuála. Tak som navrhol riešenie - z bradatého Kuba spraviť Žida Jakoba, z jeho otca bohatého krčmára, z ujčeka Loveckého rabína Lo:veckého.
Samozrejme, je vynikajúci. Nemyslím si však, že by sa dalo židovským humorom zachraňovať ten slovenský. Mám rád židovské anekdoty, ale viem, že nepatria do zábavných programov. Anekdota vyžaduje situáciu, pár pozorných poslucháčov, svojím spôsobom intímnu chvíľku. Keď sa prezentuje na pódiu, stráca na hodnote.
Hráte aj v Štúdiu L+S vo veselohre Viliama Klimáčka Slovenský raj, ktorá hovorí o typických prejavoch slovenskej rodiny, keď sa konfrontuje s veľkým balíkom peňazí. Ak by ste to mali v moci, aký raj by ste ponúkli Slovákom?
Nepoznám lepší raj, ako to, keď je človek slobodný, môže slobodne rozhodnúť o svojom živote, jeho práca je preňho aj koníčkom, žije v krajine, kde fungujú etické a demokratické pravidlá, kde usilovný človek je odmenený za svoju prácu spravodlivo a darebák je potrestaný. To, že niektorí ľudia takúto slobodnú spoločnosť za raj nepovažujú, je detská choroba našej krajiny a demokracie, ale verím, že raz to u nás aspoň na tých 75 percent bude.
Rasťo Piško (40) pochádza z Martina.. Pôvodným povolaním je kúrenár. Od roku 1993 sa stal umelcom na voľnej nohe, ktorý sa živí humorom a satirou. Imitovaním hlasov hercov a iných osobností zaujal už po základnej vojenskej službe, keď začal vystupovať v martinských kabaretoch. V 90. rokoch už pôsobil v rozhlase a televízii s Nogom, Skrúcaným, Radičom a Filipom. Získal platinové a zlaté dosky za 10 000 predaných nosičov svojich autorských nahrávok Listy premiérovi a Rodina Adamsovcov. Je autorom hier Malá nočná hudba a Hände hoch! Stal sa hlavným hrdinom filmu Vážený, pán oný, premiér! o stretnutí občanov obce Horný výplach so slovenskou politickou reprezentáciou. So svojou priateľkou a pudlíkom Pigim žije v Bratislave.
