Nitrania ju poznajú ako skvelú divadelnú herečku. Televíznych divákov pobavila ako bláznivá ezoterička Salome v Búrlivom víne. Médiá ju v poslednom čase prezentujú aj ako mamu speváčky Katarzie. A mnohých zaskočila, keď sa objavila v recesistickom videoklipe skupiny Horkýže slíže. EVA PAVLÍKOVÁ.
Čo teraz nakrúcate?
Hrám v novom seriáli televízie Markíza Kukučka. Som Darina, bývalá policajtka, pomocnica starostu. Táňa Kulíšková si natiahla šľachu na nohe, tak som sa dostala k tejto postave, pôvodne som mala mať menšiu úlohu.
Spomeniete si občas na svoje prvé nakrúcanie?
Jasné, bola to rozprávka Konôpka v druhom ročníku vysokej školy. Pani režisérka Zora Bachnárová stavila na úplne neznámu tváričku. Zosvetlili mi vlasy, aby boli ako konope.
Ste skôr divadelná a televízna herečka. Nebolo vám ľúto, že ste nedostali viac príležitostí vo filme?
Hrala som vo filme Tábor padlých žien a v Šiestej vete, v réžii Štefana Uhra. Keby nebol zomrel, naša spolupráca by bola pokračovala a bolo to úžasné. Sám si ma vyhliadol. Chodil po divadlách a hľadal. Našiel ma v Nitre. Bola som vtedy asi rok po škole.
FOTO Collavino
Hrala som Anču Zmiju z Ťapákovcov. Chodila som do ústavu pre postihnuté deti učiť sa chodiť o barlách. Štefan Uher bol pre mňa nesmierne charizmatická osobnosť. Škoda, že tak skoro odišiel.
A Tábor padlých žien?
To bola tiež dobrá práca. Hrali sme tam samé ženy, režíroval to Laco Halama. Ten film bol podľa mňa veľmi dobrý, len doplatil na to, že naň dal príspevok vtedajší minister kultúry Ivan Hudec, ktorý bol v našej brandži nepopulárny.
Veľa ste pracovali najmä s režisérom Jozefom Bednárikom. Aký bol?
Vedel, čo chce. Bol veľmi direktívny, pretože muzikál je kolos, je to nesmierne náročný žáner. Kričal, bol energický, vždy ho bolo plné divadlo, ale vždy bol dobrý výsledok. Bol aj veľmi dobrý pedagóg, chodil na každé predstavenie a hovoril nám, čo robíme zle, čo sa mu páči. A bol veľmi múdry.
Chodil po svete a stále nám radil: „Toto si prečítaj, tento film si pozri.“ Za socializmu sme si robili výlety, išli sme napríklad na tri dni do Budapešti, zaplatili sme si lacnejší hotel a taxíkmi sme pendlovali po meste. Za tých pár dní sme videli veľmi veľa, ledva sme všetko stihli. Robili sme si večery, kde sme varili a debatovalo sa. Keď sa vrátil z Anglicka, Nemecka, Francúzska alebo z Japonska, vždy doniesol veľa kaziet s filmami.
Chcel, aby sme neboli hlupane herecké. Vždy vravel: „Musíte čítať, nesmiete byť hlúpe. Nie je nič horšie, ako hlúpa herečka! To je tragédia!“ A mal pravdu.
Nebolo vám nikdy ľúto, že ste nežili v Bratislave a vašou domovskou scénou nebolo niektoré z bratislavských divadiel?
Už na škole som odišla do Nitry. V Divadle Andreja Bagara som videla Dom Bernardy Alby, a tiež Tita Andronika v réžii Jozefa Bednárika, a veľmi sa mi to páčilo. Z jeho predstavení som vždy odchádzala s obrovským zážitkom. Keď sme hrali absolventské predstavenie Čapkovo R.U.R., v hľadisku som zbadala Beďa, a tiež riaditeľku Hildu Augustovičovú.
Po predstavení za mnou prišli a spýtali sa, či by som nešla do Nitry, okamžite som súhlasila.
Poznali ste Nitru?
Predtým som v Nitre nebola. Prvého mája 1983 som podpísala zmluvu a robila som potom veľmi veľa inscenácií s Beďom aj s Karolom Spišákom. Boli to režiséri, ktorí veľa točili aj v televízii a nitrianski herci boli známi aj cez rozhlas a televíziu.
Televízny film Obrus s monogramom. Foto Petra Géciová.
Takže nič lepšie som nemohla urobiť. Ešte na škole som účinkovala so spolužiakmi vo Fujarovovej šou, kde som mala slávnu scénku s Mirom Nogom Osmijanko, a potom v šou Rýchlokurz geniality.
Pre mladších treba vysvetliť, že išlo o populárne programy Lannyho Jánošova, ktoré vypredávali sály. Hviezdami v nich boli aj – vtedy ešte študenti VŠMU – Štefan Skrúcaný, Miro Noga, Stano Kráľ, Zuzana Tlučková, Paľo Juráň.
Mali sme veľmi veľa predstavení a boli sme slávni. Chlapci zostali na voľnej nohe a ja som mala zostať s nimi. Bola som rozhodnutá, ale do toho prišiel Bednárik a ponuka z Nitry, tak boli na mňa aj nahnevaní. Lenže o rok sa Paľo Juráň utopil a celé sa to rozsypalo.
Vždy som mala inštinkt a správne som vycítila, čo je pre mňa lepšie. Chcela som robiť divadlo. Divadlo je grunt.
Čo vás na ňom fascinuje?
Baví ma, že je každý večer iné, aj keď hráte rovnaké predstavenie, lebo závisí od iskry, ktorá preskočí medzi publikom a javiskom. Vždy som dojatá, keď ľudia stoja a kričia bravó. A stále musíte dokazovať, že ste vo forme. Baví ma proces tvorby, od nuly, nepopísaného papiera, kým sa k niečomu dopracujete. Som veľký pracant, narodená v znamení panny a to nepustí. S Beďom sme sa narodili v jeden deň, aj preto sme si možno tak rozumeli.
Mám rada, keď sa predstavenie rozjasňuje, rozmýšľam o ňom, učím sa texty, rozmýšľam nad významami, ako by sa čo dalo zahrať. Milujem chvíle, keď prídu generálky a predstavenie sa už len zdokonaľuje. A potom je premiéra, v sále sedia diváci a ja čakám, aká bude reakcia. Teším sa do práce. A to je veľké šťastie, mať prácu, ktorá vás nestresuje, ale robí šťastnou.
Aj vám hranie dobije baterky?
Presne. Po predstavení, po ťažkej hre, mám chuť piť a fajčiť – čo je tragédia – a vôbec sa mi nechce spať. Niekedy si posedím s mladými v bufete a pokecáme. Únava príde až o dve-tri hodiny.
Ako sa vám hrá Tisícročná včela?
Hrám samotnú tisícročnú včelu, čo je alegorická postava. Už som hrala aj Život v Grékovi Zorbovi. Je zvláštne hrať postavu, ktorá je metaforou. Nemám tam veľký priestor, mala som už aj náročnejšie muzikály, ale hrá sa mi dobre. Vidím, že ľudia sú dojatí.
Mnohí nám hovorili, že sa veľmi báli, aká bude divadelná verzia, lebo už skoro každý videl film, ktorý bol nádherný, aj román je výborný, ale dostali sme pochvalu, diváci boli spokojní.
Sedí vám skôr komediálna poloha alebo vážnejšie úlohy?
Som rada, keď sa to strieda. A hlavne som rada, keď mám čo hrať. Je pravda, že ženám po päťdesiatke zostávajú len postavy frustrovaných, opitých žien, alebo takých, ktoré sú na zajačikov. Doktorka, čo mi kedysi liečila dcéru, hovorí:
„Chcela by som ťa vidieť vždy len peknú, a ty stále hráš ženy, ktoré majú nejaký problém.“ Autori také píšu. Asi si myslia, že žena po päťdesiatke nemôže byť normálna. (Smiech)
Sú aj výrazné charakterové úlohy pre túto vekovú kategóriu, nie?
Sú. Vzťahové americké hry, ktoré by som vedela zahrať, lebo už na to mám skúsenosti, ale teraz hrám v dobrom predstavení Druh: žena. Táto hra bola jednou z troch nominovaných komédií roka 2009 v prestížnych cenách Olivier Awards.
Hrám feministickú spisovateľku Margot Masonovú a mám rada to predstavenie. Robili sme ho s mladou režisérkou Adrianou Totikovou Aj scénu robila mladá výtvarníčka. Bol to ženský tím a vznikla veľmi dobrá spolupráca.
Je vám blízka tá postava?
