Jedného letného rána sa zobudí autor po anglicky písanej knihy, schmatne svoje zrkadielko pod krkom a zakvíli: „Povedz mi, ty odrazová plocha, kto je najlepšie píšucim autorom v mojom vesmíre?“
A zrkadlo pípne: „To ja neviem, majstre, ale komisia Bookerovej ceny ti to oznámi. Najprv vydá koncom júla zoznam 13 členov semifinále, tých preriedi a vyhlási 15. septembra užšie finále, no a 13. októbra sa konečne dozvieme, kto je Snehulienkou, teda, pardon, najlepším z najlepších.“
Porota je prieberčivá
Prečo je anonymný autor taký vzrušený? Túži po Veľkej cene. Je ich päť, notoricky známe sú Pulitzerova cena (USA) a Bookerova cena. Samozrejme, ešte existuje aj Nobelova cena za literatúru, ale o jej udeľovaní občas akoby rozhodovala Pýthia, ktorá si vo svojej veštiarni šnupla viac dymu, ako mala.
Bookerova cena je špeciálna a od roku 2013 ešte špeciálnejšia. Cena bola od svojho vzniku v roku 1968 udeľovaná len autorom, ktorí boli obyvateľmi Commonwealthu, Írska a Zimbabwe, avšak v roku 2013 sa vedenie nadácie, ktorá cenu živí, spravuje a udeľuje 50-tisíc libier víťazovi, rozhodlo, že sa záber súťažiacich rozšíri na všetky po anglicky písané knihy, ktoré sú vo Veľkej Británii publikované. Takže pribudli predovšetkým Spojené štáty, ale aj Juhoafrická republika, India a ďalšie krajiny.
V starom dobrom Albióne vypuklo zdesenie, že finále bude skomercionalizované, že sa stratí špecifický britský duch, nastane globalizačné peklo a súťaž bude zaplavená americkými produktmi. Ale obavy opadli vo chvíli, keď sa ukázalo, že ani výhra Pulitzerovej ceny za rok 2013 (Donna Tartt, Stehlík, Slovart 2015), ani víťaz za rok 2014 (All the Light We Cannot See od Anthonyho Doerra) to nezvládli ani do širšieho výberu.
Porota, ktorá je rôznorodá a každý rok sa mení, je prieberčivá, s vrtkavým vkusom, takže najmä prvých trinásť semifinalistov predstavuje veľmi eklektickú zbierku originálnych kníh. Hodnotitelia by nikdy pred sebou a priateľmi z literárnej elity neobhájili prítomnosť komerčnej knižnej veľkovýroby medzi finalistami.
Vyhrať túto cenu pre autora znamená ekvivalent povýšenia do šľachtického stavu, vysokú predajnosť diela, často aj hollywoodsky honorár, pretože niektoré víťazné diela to dotiahli až na filmové plátno. Anglický pacient, Život Pí, len tak napochytro.
Porotcovia sa nebáli vyhlásiť v roku 1981 za víťaza Salmana Rushdieho. Niektoré voľby sa stretávajú so všeobecným súhlasom, iné vyvolávajú hysterický nesúhlas, spriadajú sa konšpiračné teórie o tom, že cena sa dáva za zásluhy, za to, kto sa s kým priatelí, je ženatý, že je už dávno na rade, koho urazil Martin Amis, že cenu nikdy nedostal.
Môžem však povedať, že knihy, ktoré som mala možnosť čítať a niektoré aj recenzovať, boli také kvalitné, že som nemala žiadne pochybnosti o tom, že sa tam ocitli zaslúžene. Spomeniem len Finklerovskú otázku od Howarda Jacobsona a Pocit konca od Juliena Barnesa.
Poďme k aktuálnemu ročníku. Účastníci širšieho finále sú známi a sú tam mená, ktoré sa dali čakať, niektoré, naopak, nie, iné predpokladané chýbajú, ale kníh je veľa a názor porotcov subjektívny. Vyberali zo 156 kníh, evidentne sa vôbec nezaoberali čisto komerčným odpadom.
Na víťaza si môžeme staviť
Podľa predsedu poroty Michaela Wooda všetci finalisti dokázali vytvoriť vzrušujúce diela za pomoci jazyka, ktorý si zvolili. Angličtina zjednotila piatich autorov z USA, troch z Veľkej Británie, ďalej z Írska, Jamajky, Nového Zélandu, Indie a Nigérie.
Jedna z finalistiek Anne Enright už raz Bookerovu vyhrala. Traja autori sú debutantmi. Knihu Anne Enrightovej som už stihla prečítať a môžem len skonštatovať, že za také kvalitné dielo sa oplatí upísať dušu mefistovi.
Aby sme nezabudli, na víťaza súťaže si môžete staviť, bookies (britské stávkové kancelárie) už určujú kurzy. Favoritkou je Hanya Yanagihara s Trochou života v pomere 4:1. Necháme sa prekvapiť, ale určite prinesieme recenziu víťaznej knihy.
Autor: Beáta Grünmannová