Všade naokolo sú samé knihy. Človek pred nimi neujde ani v kaviarňach. Bezprizorne nám zízajú do šálok s kávou, rátajú bublinky v minerálke a zvykajú si na svoje nové poslanie.
Byť bohapustou dekoráciou, trojrozmernou tapetou, zaprášenou retroharaburdou, predstierajúcou teplo domova navoňaného duchovnom. Aj knižných supermarketov máme na počet (čítajúcich) obyvateľov akosi priveľa. A v nich priveľa kníh, takže v tom majú hokej už aj kníhkupci: Murakamiho novelu V polévce miso pokojne šupnú medzi kuchárky a z kníh našich niektorých „tiežspisovateľov“ vytvoria pyramídu s ceduľkou bestseller ešte skôr, než sa začnú predávať. Skrátka, všade naokolo sú samé knihy a je čoraz ťažšie rozoznať, čo s nami majú za lubom.
Metafyzická fotografia
Knihu fotografa Antona Sládka Medzičas som si kupoval bez obáv, pretože som dopredu vedel, do čoho idem. Vlastne nie celkom.
Vedel som len to, že Tóno už roky rokúce svojím prístrojom na zvečňovanie „mapuje“ zanikajúce, dosluhujúce a opustené objekty a miesta Bratislavy. A že má dar zachytiť ich tak, že z napohľad fádnych či obludných budov, zákutí či úplne tristných polozrúcanísk dokáže vytvoriť silné, poetické obrázky, nie nepodobné Chiricovým metafyzickým plátnam.
A ani na to nepotrebuje farby. Jeho Medzičas má však aj svoju odvrátenú stranu. Pri mnohých fotografiách – najmä tých, zachytávajúcich industriálne objekty nášho miznúceho mesta tesne pred nástupom pyrotechnikov – ma prepadol stav blízky nepríčetnosti. Ten sa ma zvyčajne zmocňuje pri dotyku s ľudskou hlúposťou alebo vlastnou bezmocnosťou.
V postupnej likvidácii starej i tej nedávnej histórie a „pamäte“ Bratislavy sa stretáva jedno i druhé. Zatiaľ čo v civilizovaných kútoch sveta povýšili bývalú industriálnu architektúru na čosi exkluzívne (loftové byty, galérie, ateliéry a pod.), v našej provincii skončila v sutinách, tak ako pred ňou veľká časť starého mesta.
Nečakajte útechu
Zaslúži si mesto, respektíve jeho obyvatelia, s garážami na hradnom kopci iný osud? Nebodaj, nesmrteľnosť? To mi zišlo na um, keď som si kupoval rovnomennú knihu – teda knihu s názvom Nesmrteľnosť britského filozofa Stephena Cava.
Autor nás v nej ľahkým, čitateľsky prístupným spôsobom sprevádza dejinami ľudskej túžby po oslobodení sa spod kliatby vlastného zániku. A je to veru prechádzka po širokorozchodnej trati: od múmií, cez Alexandra Veľkého, Budhu, alchymistov, Danteho až po Frankensteina a Gaiu. Pre záujemcov o filozofické koncepcie nesmrteľnosti bude kniha zaiste sklamaním, pretože Cave odvádza skôr výkon na poli kultúrnej histórie a tam, kde sa pokúša o filozofické postuláty, neprichádza s nijakými revolučnými myšlienkami, iba skepsou či „útechou“ v podobe myšlienky, že práve chuť vzdorovať vlastnej mortalite bola odjakživa palivom pokroku (v dobrom i v tom horšom slova zmysle); a na druhej strane, že práve vedomie dočasnosti je pre múdreho človeka pádnym dôvodom zdokonaľovať sa či aspoň vychutnávať si okamihy prítomnosti.
Cavovi nemožno uprieť istý šarm a nadhľad, čomu úspešne sekunduje aj „živý“ slovenský preklad Igora Otčenáša. Je len na škodu veci, že rukopis prekladu zjavne nevidelo oko jazykového redaktora: v texte totiž zostalo zopár ťažkotonážnych „anglikanizmov“ (futurologisti, kryonisti a pod.) , či priam obsedantné nadužívanie slovíčka „naratív“, ktoré ma chvíľami od nesmrteľnosti vrhalo priam do náruče mŕtvice.
Hlbiny zranenej duše
Priznávam: na knihu, ktorá mi v poslednom čase narobila v duši poriadny neporiadok, som sa ulakomil vďaka výpredajovej cene. Román Petra Wawerzineka Krkavčí láska sa mi však odmenil kráľovsky a vrátil mi aj vieru, že ešte stále má zmysel v tej záplave nových a ešte novších kníh hľadať tie povestné, nenápadné perličky na dne. Zároveň pred ňou varujem každého, koho reálny život valcuje dosť výdatne na to, aby sa ešte po večeroch nivočil aj pri čítaní. Krkavčí láska totiž nie je odpočinkové čítanie a už vôbec nie nejaké písmenkové antidepresívum.
Práve naopak: po takej koncentrovanej sonde do hlbín zranenej duše by aj toho najmorbídnejšieho z doktorov Frankensteinov ihneď prešla chuť na nesmrteľnosť.
Autobiografický príbeh chlapca, ktorý sa v prostredí detského domova a neskôr v rodine adoptívnych rodičov pokúša zdolať otázku, čo je na ňom také odporné či menejcenné, že sa ho zriekla vlastná matka, je už svojou témou, ehm... neveselý, ale pôsobivosť Wawerzinekovho textu spočíva v spôsobe písania. Spomienky na detstvo (bol som zimné dieťa v zimnej krajine) raz vnímame okom dokumentárnej kamery, inokedy je pred nami poetická či až surrealistická koláž a do toho redundantné delostrelectvo tých istých otázok, na ktoré vlastne neexistuje (uspokojivá) odpoveď.
Wawerzinek násobí bezútešnosť svojho textu detskými riekankami rafinovane a bez varovania vkladanými medzi vety príbehu, a to všetko ešte násobí citáciami správ z dennej tlače, zaoberajúcimi sa nálezmi odvrhnutých detí vrátane novorodencov „vyhodených“ do kontajnera.
Moc písania
„Dieťa dospelo a zabývalo sa vo svojej osirotenosti. Nemá cenu si niečo nahovárať.“ Akokoľvek bezútešne a chirurgicky nekompromisne znejú posledné dve vety Krkavčej lásky, je to o. i. kniha o oslobodzujúcej a azda aj uzdravujúcej moci písania.
A to tvrdím aj napriek autorovým slovám z úvodu, v ktorých konštatuje, že písaním sa chcel oslobodiť od bludného kruhu spomienok, hoci práve písanie ho doň vrhlo ešte hlbšie, než mu bolo milé. Hm, aké príznačné pre dnešok, že knihy ako je táto skončia vo výpredaji za pár šušňov a edícia, v ktorej vyšla (Zlatá edice) skončila definitívne.
Zbúrame všetko staré a postavme hliníkovo-sklené krematóriá predstierajúce architektúru. A v nich už budeme knihy iba vystavovať na poličkách. Čítať bude povolené iba tie, čo sa stanú bestsellermi ešte skôr, než ich niekto vôbec napíše.
Dobrú noc!
Autor je zberateľ kníh, textár a publicista.
Autor: Peter Uličný
