„Nikdy som Pasoliniho nemal rád,“ hovorí o slávnom spisovateľovi a filmárovi taliansky spisovateľ EMANUELE TREVI. Prijal však prácu v jeho Nadácii a pracoval na jeho nedokončenom rukopise Nafta. Najprv sa vraj tešil z dobrého platu, potom z človeka, ktorého objavil. K štyridsiatemu výročiu jeho smrti napísal knihu Niečo napísané. Je poctou umelcovi, ktorý cítil, že treba zmeniť svet, a zároveň aj úvahou o hodnote a autentickosti umeleckého diela. Kým žil, Pier Paolo Pasolini provokoval, hovorí Trevi. A tak musel aj zomrieť.
Už štyridsať rokov prešlo od smrti Pasoliniho, prečo ešte Talianov fascinuje?
„Asi preto, že je tajomná. Vy, turisti, poznáte Rím ako krásne historické mesto, my však vieme, že je to aj nebezpečné miesto, kde sa už stalo viacero mysterióznych vrážd. O tej Pasoliniho nám nikto nevedel povedať nič konkrétne, v škole nám len ohlásili: Dnes zomrel niekto veľmi dôležitý. Príčiny jeho smrti zostali – aj pod vplyvom katolicizmu – nevysvetlené.“
Čo sa vtedy v novembri 1975 o nej hovorilo?
„Mne napríklad mama povedala, že sa to stalo pri mori. Utopil sa? pýtal som sa. Čo bol blázon? V novembri sa chcel kúpať? Nevedel som to pochopiť, no ako mi mali vysvetliť, že si ho tam niekto vystriehol a zabil? Taliansko sa vtedy len učilo prijať, že ich veľký spisovateľ a filmár žil dvojaký život. Že bol celou dušou intelektuál, ktorý neustále písal do najdôležitejšieho denníka Corriere della Sera, ešte aj dve hodiny pred smrťou poskytol novinárovi rozhovor. A že vždy po večeri, tesne pred polnocou, vyšiel do ulíc a smeroval na sexuálne seansy.“
Skrýval to?
„Nie, len si prosto žil v dvoch svetoch. Nebol to plejboj, čo by po nočnom záťahu potreboval prespať celý deň. Nie, on sa ráno vrátil domov a začal písať. Dnes žijeme v digitálnych časoch, takže aj keď píšeme, nenechávame za sebou veľkú stopu. On ju však ešte stihol zanechať, a poriadnu. Neviete si predstaviť, koľko papierov po ňom zostalo a bolo fascinujúce sa cez ne prehrabávať. Ako keby som prechádzal svedectvom bláznovstva.“
Bol snáď blázon?
„Samozrejme, že nie. Ja som vlastne Pasoliniho nikdy nemal rád, až vďaka práci v jeho archíve som ho spoznal ako ľudskú bytosť. Bol stratený v labyrinte existencie, v mnohom si odporoval a to mi bolo sympatické. Nepáčilo sa mu, ako sa vyvíja svet a hovorieval napríklad, že žiť v chudobe je česť. Spomínal, že on nosil jedny nohavice, ktoré boli viackrát roztrhané aj zošité, no nikdy nie špinavé. To je síce pekné, ale takto by sa svet riadiť nedal.“
A chcel on riadiť svet?
„Svoje pocity nostalgie si zamieňal za politické idey, hlásal ich ako verejný program, v ktorom odmietal progres. Ja som však chudobu zažil a pamätám si, aké to bolo. U nás ani nebolo kde kúpiť noviny, môj starý otec, intelektuál, musel po ne chodiť osemnásť kilometrov. A v celej dedine bol len jeden televízor, takže všetci sme sa museli nahrnúť predeň – ja som v tom nič krásne nevidel. Áno, je pravda, že technológie nám niekedy hyzdia životný priestor, ale skúsme si spraviť test. Keby ste mali ísť na operáciu, radšej by ste ju podstúpili s anestéziou alebo bez? Možno, že Pasolini by si vybral možnosť bez, lebo bol v názoroch koherentný. No problém bol, že ich chcel uplatňovať aj nainých.“
Emanuele Trevi. FOTO SME - TIBOR SOMOGYI
V archíve ste pracovali s jeho nedopísaným románom Nafta. Čo v ňom chystal?
„Je to príbeh o Carlovi, ktorý príde do Ríma a rozdvojí sa. Jeden Carlo aj druhý Carlo žijú ako starí manželia a zároveň ako Jekyll a Hyde. Jeden je racionálny, chce byť inžinierom, druhý zase všetok svoj čas trávi sexom. Takže po spoločnej večeri ide ten prvý unavený spať a druhý vychádza von. A potom sa obaja stanú ženami.“
Čo to znamená?
„Ku koncu svojho života si Pasolini myslel, že ľudské poznanie a naša interpretácia sveta je zlo. Povedal si, že už nechce viac prenikať do tajomstva života, že radšej bude on preniknutý. Zvolil si teda jednoduchú, ale účinnú alegóriu: muž sa stane ženou. Ženou, ktorá sa nechá znásilniť, pretože v tom sa vraj dá vidieť cesta k dobru. V modlitbe sa hovorí: Zbav nás zlého. Pasolini si však myslel, že niečo také nemôžeme od Boha žiadať, respektíve čakať to od neho. Tvrdil, že je to naša vlastná úloha, zbaviť sa moci a maskulinity – takže jeho postavy vyhľadávali sex, ale nie pre plezír. V Nafte písal o sexuálnych praktikách, ktorým sa v posledných rokoch sám dosť venoval.“
Vyhľadával Pasolini nebezpečenstvo?
„Nakrútil film Salo alebo 120 dní Sodomy, rozpísal sa o mužoch, ktorí sa nechali znásilňovať... Áno, to všetko pripomínalo jeho nočný život. Netreba robiť okolo jeho diela veľké hypotézy, stačí len pozorovať jeho hlavné témy. Neustále sa krútil okolo idey smrti, bol k nej čoraz bližšie a bližšie, ako motýľ, čo sa nechá spáliť plameňom sviečky. Zároveň si však nemyslím, že to bolo nejaké intelektuálne rozhodnutie: idem sa nechať znásilniť, aby som mohol napísať knihu. Kniha Nafta má jednoducho len rovnaký koreň ako človek Pasolini, jeho literatúra sa nedá oddeliť od jeho života.“
Pier Paolo Pasolini s riaditeľkou jeho nadácie, herečkou a speváčkou Laurou Betti. FOTO - TALIANSKY INŠTITÚT
V umení sa však predsa často stáva, že dielo nesúvisí so životom jeho autora.
„Áno, niekto môže viesť pokojný život, a pritom písať horory alebo detektívky o sériových vrahoch. V prípade Pasoliniho je však dielo a život rovnakou identitou, tak ako to býva pri každom veľkom umelcovi. Umenie je pre nich formou života. Počujete? V rádiu nám práve spieva Amy Winehouse... Možno si poviete, to je tragédia, takto si zničila život drogami a alkoholom! Lenže bola veľkou umelkyňou práve preto, že žila autenticky. Takáto voľba je riskantná.“
Mohol si Pasolini privolať Naftou svoju smrť?
„V Taliansku by sa ľuďom taká predstava páčila: mŕtvy spisovateľ ukryje tajomstvo do svojej poslednej knihy. No ja som prechádzal jeho rukopisom pozorne a nenašiel som nič, čo by jeho vraždu ohlasovalo. Nikto predsa nenapíše knihu preto, aby v nej prezradil svojho vraha.“
Rukopisu vraj chýba jedna kapitola, ako si to vysvetľujete?
„Hovorí sa, že po Pasoliniho smrti ju niekto ukradol. Mafia alebo tajná služba. No ja si myslím, že keby chcel niekto z jeho rukopisu čosi odstrániť, vzal by ho celý, nie iba jednu kapitolu. Navyše, jeho dom vtedy prísne strážila polícia, sotva by tam niekto vošiel. A nezabúdajme, že Nafta mala byť aj po dopísaní nedokončenou knihou. Mala vyvolávať dojem, že v nej nejaké kúsky chýbajú. Osud chcel, že Pasolini zomrel – a tak sa z falošne nedokončeného diela stalo skutočne nedokončené dielo. A toto znásobenie plánu dnes vyvoláva zmätok.“
Willem Dafoe vo filme Pasolini od režiséra Abela Ferraru. FOTO - OUTNOW
O Pasoliniho smrti sa vie, že ho niekto prešiel na pláži jeho vlastným autom a že za jeho smrť bol odsúdený sedemnásťročný prostitút Pino Pelosi. Akej verzii veríte vy?
„O tejto udalosti sa nakrútilo zopár absurdných filmov, vznikli aj rôzne verzie s politickým motívom. Isté je, že Pasolini bol ideový provokatér a že tú vraždu spáchali kriminálnici, a tí mávajú krátku životnosť. Keď Pina obžalovali, advokát si urobil dobrú robotu. Kašľal na historickú pravdu a poradil mu, aby trval na tom, že vraždu spáchal sám. Keby pripustil, že bol niečím komplicom a že čin bol premyslený, bol by dostal vyšší trest. Po čase Pino ešte skúsil obviniť bratov Borselinovcov, tí už však neboli nažive. A viete, ako to je. Ako v manželstve. Keď človek klame raz, druhýkrát mu už neveríte.“
O Pasoliniho konci vlani nakrútil film populárny režisér Abel Ferara. Videli ste ho?
„Och, ani mi nespomínajte. Nemám ten film rád. Nechápal som to. Niekto má peniaze a urobí takýto zlý film? Spolupracoval som na ňom, mimochodom – zadarmo, zavolali ma, aby som poradil Ferrarovi, akým hlasom má nadabovať... Ako sa volá ten herec, čo hrá Pasoliniho?“
Willem Dafoe.
„Áno, hľadali sme taliansky hlas pre Willema Dafoa. Snažil som sa mu vysvetliť, že musí rešpektovať, odkiaľ Pasolini pochádzal. Pretože Taliani hneď vystopujú, odkiaľ ste, nielen z akého regiónu, ale presne z ktorého mesta. Ak to v nejakom filme nesedí, strašne sa na tom zabávajú. Takže, pokúšal som sa mu v dobrom poradiť. No on iba zúrivo chodil po miestnosti a kričal: It is my fucking film! Urobím si, čo chcem! It is my fucking film! A stále dokola. Pomyslel som si, čo sa plašíš, jasné, ty si Abel Ferrara, nič iné z toho ani nemôže vyjsť, len tvoj film. Neskutočne ma jeho prístup stresoval, tak som radšej odišiel.“
