Vzopreli sa požiadavkám hudobného biznisu a nedali sa zlákať na cestu, ktorú im chystali JayZ s Beyoncé. Skupina Beach House sa v albume Depression Cherry vrátila k tomu, čo ovláda. K snovým melódiám a zvláštnej atmosfére.
Victoria Legrand vždy starostlivo vyberá slová, keď opisuje hudbu svojej kapely Beach House. Je neterou oscarového skladateľa Michela Legranda a aj v jej živote raz prišla chvíľa, keď ju začali priťahovať komerčné úspechy, veľké projekty a veľké pódiá. Na jednom z ich koncertov sa dokonca zjavila aj Beyoncé a Jay-Z.
Od Beach House potom vraj poslucháči a organizátori festivalov žiadali, aby hrali čoraz hlučnejšiu hudbu. Svojím piatym albumom Depression Cherry sa tomu snažili vzoprieť, preto ho zaplnili pomalšími, ľahšími baladami. To, že ho vydali koncom augusta, zrejme nie je náhoda: ilustruje atmosféru prichádzajúcej jesene.
Na inej planéte
Victoria Legrand vyštudovala divadelné umenie v rodnom Paríži – zo školských poučiek sa však cítila rozčarovaná a rozhodla sa presťahovať do amerického Baltimoru, aby s dávnym priateľom založila hudobnú kapelu.
Namiesto toho spoznala niekoho iného, spriaznenú dušu, klávesáka a gitaristu Alexa Scallyho, ktorý dokázal rovnako nadšene skladať hudbu osem až šestnásť hodín denne. Potešenie nachádzali v kombinácii organových melódií a zvuku kĺzajúcej gitary.
Už nikoho nepotrebovali, stačilo im tvoriť vo dvojici. Pesničky začali vydávať pod názvom Beach House. „S Victoriou sme sa zhodli na tom, že chceme vytvárať osobitý, odčlenený svet. Také bývajú aj domy na pláži. Cítite sa v nich ako na inej planéte, ale neviete si ani úplne oddýchnuť od spomienok na veci, ktoré ste opustili,“ vysvetlil Scally pre portál Altmusic.
Rozmýšľali vraj nad mnohými názvami svojej kapely, zvažovali aj niekoľko mien kvetín. Ako je Vistéria, napríklad.
Hlas ako dymová clona
Štýl Beach House stojí na smutnom, zastrenom hlase Legrandovej, mnohí ju prirovnávajú k speváčke Nico, populárnej vďaka spoločnému albumu s The Velvet Underground. Victoriina tvár sa na väčšine fotiek stráca pod hustými kučeravými vlasmi, ale jej hlas sa nedá pomýliť.
Na novom albume Depression Cherry sa síce ľahostajne rozplýva v melódiách, aj tak však zostáva výrazne prítomný vo vzduchu ako taká dymová clona. „Je miesto, kam ťa chcem vziať, keď ťa obklopí neznámo,“ spieva s ľahkosťou chladného vetra a s prísľubom jesennej letargie. Takto sa čerstva novinka začína – piesňou Levitation.
Nečudo, že ich hudbu zvyknú označovať za snový pop (dream pop), skladá sa z nadnesených, uvoľnených tónov, ktoré sa v mysli poslucháča môžu vstrebávať ako spomienka na uplynulé leto.
Medzi snom a bdením
Skladby nerozkvitajú v zložitých vzorcoch a štruktúrach, napriek tomu ich priebeh nemožno predvídať. Než by ste si pri jednej melódii uvedomili, že sa vlastne opakuje v slučke, už sa ozve iný nástroj a meditáciu naruší rýchlejší rytmus.
Dojem priestoru medzi snom a bdením dopĺňajú aj texty, v ktorých sa pocity zlievajú s obrazmi: „Nežná je noc pre prasknuté srdcia, kto ti vysuší slzy, keď sa úplne rozsypú?“ spieva Victoria v piesni Space Song.
Je to hudba, pri ktorej stojí čas. Neprekvapí potom, keď medzi svoje inšpirácie okrem Cocteau Twins či Neila Younga priraďujú aj filmy Davida Lyncha so zvláštnou, mimozemskou atmosférou. Ak teda obľubujete skôr dravé, agresívne rytmy, ste skutočne na zlej adrese. Tento dom nie je pre vás. Na ostatných však čaká pláž a v diaľke už šumia zvukové vlny.
