Koza je prezývka Petra Baláža, osemnásobného majstra Slovenska v boxe, ktorý Slovensko reprezentoval na olympiáde v Atlante. Režisér Ivan Ostrochovský sa s ním pozná od detstva, vyrastali na jednej ulici. Nakrútil o ňom film Koza, ktorý Európska filmová akadémia vybrala medzi 50 najlepších filmov roka. V týchto dňoch prichádza do našich kín.
Peter Baláž je príklad športovca, ktorý po ukončení aktívnej kariéry ostal bez peňazí a žije na hranici chudoby. Je veľa takých?
My máme vo filme dvoch. Boxera Jána Franeka a Petra. V Česku je napríklad Oto Zaremba. Od budúceho roka by mal štát doplácať na dôchodok športovcom, ktorí získali medailu, aby dostávali aspoň sedemsto eur. To však nie je Petrov prípad. Celý život zasvätil boxu, mal úspechy, ale olympiádu nevyhral. Má zničené zdravie, problémy s hlavou, je na polovičnom invalidnom dôchodku.
Vo filme Koza hrá sám seba. Bol spokojný s tým, ako ste ho vykreslili?
Úprimne? Veľmi to neriešil. Prečítal si scenár a povedal, že presne tak to je. Scenárista Marek Leščák predtým spolupracoval s Martinom Šulíkom na snímke Cigáň a odtiaľ má podobnú skúsenosť. Ich to ako keby nezaujíma. Chlapec z Cigáňa mal ísť do Karlových Varov vyzdvihnúť si cenu a povedal, že jemu sa nechce. Pre nich to nie je hodnota.
Baláž však s vami chodí na všetky festivaly. Čo ho motivuje?
Je rád, že môže vypadnúť z rómskej kolónie, mať okolo seba na chvíľu iných ľudí. Niekedy mi aj cez týždeň zavolá, či nemôže len tak, na dva dni, prísť do Bratislavy.
Teší sa z toho, aký úspech má film v zahraničí?
Vidí to, ale nič mu to nehovorí. Ako úspech by vnímal výhru na olympiáde alebo vyšší honorár za boxerský zápas. Toto nie je jeho svet. Nie je filmovým kritikom a to, že sa Koza dostala na také prestížne festivaly ako Berlinale alebo Toronto International Film Festival, má význam pre mňa, nie pre neho. Ale ten efekt, keď mu tisíc ľudí v sále tlieska, sa mu páči. Ako každému.
Záber z dokumentu. Koza trénuje.
Nemá problém prezentovať sa pred ľuďmi?
Vôbec nie. Peter nie je Róm z osady. Bol reprezentantom Slovenska, v živote dal viac rozhovorov ako ja. Z médií a novinárov mám ja väčší stres ako on. Okrem toho, každý človek v ťažkej situácii má rád pozornosť, keď mu ľudia vyjadrujú sympatie, podporu a hovoria, nech sa drží, že to zvládne. Tieto reči síce na druhý deň nič neznamenajú, ale človeka potešia.
Čo sa vás festivaloví diváci najčastejšie pýtajú?
Sú zvedaví na Petra a na to, čo z filmu je realita a čo fikcia. Odborníci oceňujú estetiku a kameru. Že sme to nenakrútili ako klasický film s ručnou kamerou, nerobili detaily tvárí a nesnažili sa z toho vyťažiť čo najviac emócií. Že to nie je klasické citové vydieranie diváka, ale je to urobené citlivo k príbehu. S kameramanom Martinom Kollárom sme sa zhodli, že emócií je tam až dosť, že ich nebudeme ešte zvýrazňovať, ale radšej viac estetizovať. Preto tie dlhé zábery.
