Winnetou či Poklad na Striebornom jazere z edície Stopy sú legendárnymi pripomienkami detstva dnešnej strednej generácie. Zaujímal sa niekto o to, kto je autorom čiernobielych obrázkov, ktoré mu na celé desaťročia utkveli v pamäti?
Nikde sa o ňom nepíše, nie je zaradený do antológie slovenských ilustrátorov, nikdy nevystavoval na Bienále ilustrácií, jeho meno nebolo preferované. Neveľká prezentácia jeho ilustrácií v bratislavskej galérii Toto! je galéria pod názvom Muž z divokého východu je zrejme prvou jeho výstavou.
Pašek Mirko: Muž pre Oklahomu, Albatros, 1972
„Jeho ilustrácie sú také silné, že mnohí návštevníci mi tvrdia, že si konkrétne obrazy vybavujú ešte aj po rokoch,“ hovorí ilustrátor Miloš Kopták, ktorý výstavu spoluorganizuje. Pri pretlaku farebných ilustrácií sa podľa neho začíname inak stavať aj k starým čiernobielym dielam. Je v tom nostalgia za detstvom, keď sme hltali dobrodružné diela, ale aj uvedomenie si kvality ilustrácií, ktoré sprevádzali v tom čase ešte aj „komerčné“ až brakové literatúry. „Niektoré jeho ilustrácie absolútne presahujú stredoeurópsky rozmer, pripomína Goyu či Kolomana Sokola,“ dodáva Kopták.
Záhadným mužom bol Teodor Schnitzer autor ilustrácií k veľmi rôznym knihám - od Repkovho Udatného Idara cez Hugových Robotníkov mora, niektoré detské i dievčenské romány až po mayovky, cooprovky, stevensonovky.
Hľadá sa záhadný autor
Od roku 1955 do roku 1977 ilustroval najmenej 116 kníh. „Sme radi, že sme ho objavili. Vo vitríne máme si pätnásť z jeho kníh a zháňame ďalšie. Chceli by sme motivovať verejnosť, aby nahlásila, kde sa aké jeho knihy nachádzajú. Z mnohých jeho obrázkov by sa dali urobiť reprinty, boli by oveľa kvalitnejšie ako v jeho časoch. Našťastie jeho Winnetou je zachránený v SNG. V tom čase ešte galérie skupovali aj ilustrácie,“ poznamenáva Kopták.
Schnitzer pochádzal z Košíc z národnostne zmiešaného prostredia, na VŠVU patril medzi najtalentovanejších žiakov Vincenta Hložníka. Celý život žil v maličkých priestoroch. S malým priestorom si vystačil aj pri tvorbe.
„Na formát A4 dokázal dostať veľké výjavy, na čo by iní výtvarníci potrebovali veľké plátna. Každý z jeho obrazov je malá Sixtínska kaplnka, sú to veľké výjavy na malej ploche. Deje sa tam viac príbehov, všetky detaily sú dobre spracované aj vyjadrené. Paradoxom je, že bol farboslepý, farby mal označené číslami, aby ich vedel rozoznať. Niekedy sa mu aj tak pritrafilo urobiť more zelené. A vlastne nie je také?“ opisuje Kopták. Podľa všetkého mal aj isté autistické črty. Bol veľký pedant, všetko si adjustoval, archivoval.
Alkoholik posadnutý prácou
Jeho diela pôsobia ako drevoryty, sú však robené zdokonalenou technikou, ktorú používajú deti v základnej škole, keď voskom potretý papier pretrú tušom a doň ryjú obrázky. „Pri tomto štýle potrebujete mať predstavivosť, istotu, bravúru,“ vysvetľuje Kopták.
Charles Henry: Bieli vlci, Mladé letá, 1975
Zložitá technika nitrotmelu a škrabanej štetcokresby dala jeho ilustráciám obrovskú dynamiku. Príbeh je akoby zastavený v okamihu, podobá sa fotografiám zo začiatku storočia.
Prečo sa taký talentovaný človek viac nepresadil?
Schnitzer bol alkoholikom, dokonca bral aj isté varianty drog, celé obdobie jeho závislosti však bolo vyplnené horúčkovitou prácou. Po tom, čo sa vrátil z ročného liečenia, už naopak nedostal žiadnu zákazku. Jeho kariéra sa zlomila vtedy, keď sa mohla naplno naštartovať, hoci nasledujúcich osemnásť rokov už abstinoval.
