Je v Benátkach filmový festival? Tento rok sa premenil na súboj dvoch konceptov. Otázka je, či hraný film má ešte čo povedať.
LIDO DI VENECIA. Hraný umelecký film je v kríze a neprináša nič zaujímavé. Benátsky filmový festival svoj názor netají: do hlavnej súťaže o Zlaté a Strieborné levy zaradil hneď štyri dlhometrážne filmové eseje a jeden celovečerný animovaný film. Aj hrané filmy viac mapujú citové či intelektuálne rozpoloženie, vykresľujú atmosféru. Silné filmové príbehy nájdeme azda len v prehliadke rekonštruovaných klasických diel.
Následkom je divácky nezáujem. Festival akoby po svojom prvom víkende skončil. Sály zostávajú nezaplnené, veľký záujem nie je ani o večerné premietania zdarma pre verejnosť pod holým nebom Filmových záhrad. Verejnosti na Lide niet a aj odborníkov ubudlo. Takže na jedno z prvých predstavení výberu krátkych filmov v najlepšom večernom termíne v kine Casino prišli len dve desiatky záujemcov.
Do konca nás vydržalo iba osem. Na festivale, ktorý sa pýši svojou dôležitosťou a kvalitou je ticho a mŕtvo. Prispel k tomu koniec medzinárodného filmového trhu, príchod studeného počasia, začiatok konkurenčného filmového festivalu v Toronte s atraktívnejším programom i absencia tradičných sprievodných podujatí pre verejnosť. Hlavným dôvodom je však dramaturgia: program 72. MFF v Benátkach nezaujíma ani len Talianov.
Popri Sokurovovej Francofonii v hodnoteniach kritikov dominuje filmová esej izraelského režiséra Amosa Gitaia, ktorý svoje nové práce uvádza v Benátkach pravidelne. Rabin, the Last Day je podobne ako Francofonia jednoznačný vyjadrením autorovho stanoviska, viac filmová proklamácia ako esej.
153-minútová snímka rekonštruuje posledné chvíle izraelského premiéra Jitzaka Rabina i samotný atentát 4. novembra 1995 , pri ktorom ho zastrelil stúpenec ultrakonzervatívneho judaizmu a odporca úsilia o mierové riešenie palestínskej otázky.
Autorská zmes hraných, inscenovaných, autentických, dokumentárnych i fiktívnych scén, záberov, výpovedí, analýz a rekonštrukcií vytvára emocionálne silný obraz Izraela pred dvomi desaťročiami, ale aj dnes. „Zaujímali ma okolnosti, ktoré viedli k Rabinovej smrti,“ povedal Gitai.
„Ľudia zodpovední za Rabinovu smrť a za koniec nádeje na mier sú dodnes aktívni. Niektorí dokonca vo vláde. Násilie, hromadiace sa a stupňujúce v židovských náboženských kruhoch – nebezpečná choroba izraelského sekulárneho štátu – vo mne vyvoláva pocit ohrozenia. Môže zničiť podstatu izraelskej demokracie. Som totiž presvedčený, že Izrael má politické a nie náboženské korene.“
Svojou troškou prispela americká priekopníčka, výtvarníčka, filmárka a hudobníčka Laurie Anderson. Témou jej celovečernej eseje Heart of Dog je ona sama. Osemdesiat minút rozpráva o svojom detstve, dospievaní, tvorbe, názoroch na život a o milovanom psíkovi.
„V centre je otázka Čo sú to príbehy? Ako vznikajú? Ako si ich ľudia rozprávajú?“ tvrdí autorka. Jednoznačné odpovede však neponúka: „Mojou mantrou bol citát D. F. Wallacea 'Každý príbeh o láske je príbehom o duchoch.' Inšpirovala som sa tiež myšlienkami Wittgensteina a Kirkegaarda.“
Režisér Amos Gitai (hore vľavo) a herec Jicchak Hiskiya prišli do Benátok ukázať film Rabint,
the Las Day. Kanaďan Atom Egoyan zas film Remember s Christopherom Plummenrom
v hlavnej úlohe.
Francofonia a Rabin, the Last Day vedú aj v bodovaniach kritikov. Celovečerná filmová esej čínskeho dokumentaristu Čao Lianga Behemot o ťažbe uhlia v Číne príde na rad pred záverom festivalu. Z „hraných“ filmov si prekvapivo vysoké hodnotenia vyslúžila francúzska lyrická psychologická dráma L'hermine scenáristu a režiséra Christiana Vincenta o existenciálnej kríze sudcu Xaviera Racina.
Režiséra očaril systém francúzskych súdov s laickou porotou. Keď sa porotkyňou stane sudcova dávna tajná láska, pomôže mu prekonať krízu po rozpade manželstva a strate domova, získať nové istoty a životné oporné body. Publikum zatiaľ dáva najviac svojich hlasov Francofonii a dráme Toma Hoopera The Danish Girl.
Poľský filmár Jerzy Skolimowski v roku 2010 získal Veľkú cenu benátskej poroty drámou Essential Killing. Tentoraz do súťaže priniesol formálne výraznú expresívnu snímku 11 minut. Zo zdanlivého chaosu všedného dňa v súčasne Varšave vyberá postavy, príbehy a príčiny, vedúce ku katsrofe uprostred mesta s mnohými obeťami. Agresívny obraz, razantný strih, výrazná hudba a netradičná práca so zvukom však rozprávajú neveľmi originálny príbeh o láske a žiarlivosti. Autor o snímke povedal: „Kráčame po tenkom ľade.
Po samom kraji priepasti. Na každom rohu striehnu nepredvídateľné náhody. Budúcnosť je len naša predstava. Nič nie je isté – nasledujúci deň, hodina ba ani minúta. Všetko sa vždy môže zvrtnúť nečakaným spôsobom.“
Napriek dodatočnému autorskému komentáru sú emocionálne dozvuky filmu krátkodobé a myšlienkový presah minimálny. Ostáva len formálne bohatá a nápaditá, no citovo chladná a obsahovo vyprázdnená filmárska exhibícia.
Naopak Atom Egoyan vo svojom súťažnom filme Remember zámerne dodržiava najzákladnejšie pravidlá tradičného filmového jazyka a do istej miery evokuje thrillery Alfreda Hitchcocka prácou s hercami, obrazom, montážou i naoko staromódnou orchestrálnou hudbou.
Príbeh rozpráva o takmer storočnom starčekovi, ktorý zmizol z domova. Zev Guttmann (Christopher Plummer) trpí stareckou demenciou, nepamätá sa kto je ani kde je.
Nespomína si, že len nedávno mu zomrela milovaná manželka. Riadi sa podrobnými pokynmi z listu, ktorý mu pripravil na vozík pripútaný Max (Martin Landau), spolubývajúci/spolupacient z domova pre seniorov. Za úlohu má nájsť v USA a Kanade niekdajšieho veliteľa bloku z Osvienčimu, ktorý sa sedemdesiat rokov ukrýva pod cudzou identitou ako Rudolf Kurlander a vyhýba spravodlivosti. Zev a Max sú poslední žijúci svedkovia, poslední, čo ho môžu spoznať a usvedčiť.
Problém je, že Rudolfov Kurlanderov vo vhodnom veku žije v Amerike viacero. Hrajú ich Bruno Ganz, Jürgen Prochnow a Heinz Lieven. Dvaja starci – jeden senilný a druhý bezvládny, sú zároveň jediní, komu ešte záleží na spravodlivosti a na dávnej minulosti.
Zev putuje súčasnou Severnou Amerikou a spoznáva ju takú, aká dnes je – na jednej strane otvorenú a priateľskú, na strane druhej apatickú, bez záujmu o minulosť, žijúcu len prítomnosťou. Ako sa na road movie sluší, napokon sa jej kuriózny hrdina dozvie šokujúcu pravdu najmä sám o sebe. „Je to posledný príbeh, ktorý dnes možno rozprávať o tejto ére,“ tvrdí Egoyan.
„Trauma sa nestartí smrťou vinníkov a obetí. Ak ju spravodlivosť nenapraví, prenáša sa na ich potomkov, na svet, v ktorom žijú. Nemožno predvídať, ako sa prejaví, ale – ako som sa posil povedať už v mojom filme Ararat – následky nenapravených krívd sú kruté a zasiahnu i nevinných.“
Egoyanova dráma akoby popierala tohtoročnú benátsku dramaturgiu: klasická filmová reč nie je mŕtva a tradičný filmový príbeh môže byť pútavý, dojímavý, prekvapivý, silný. Bez ohľadu na to, že po skončení predstavenia sa v kinosále popri mohutnom potlesku ozývalo aj hlasné hanlivé bučanie.
