Veľké rodiny so siedmimi až dvanástimi deťmi? Takáto predstava o pôvodnej slovenskej rodine nie je úplne pravdivá. Takmer sto rokov sa na južnom Slovensku dodržiavala tradícia jedného dieťaťa.
Ida Pólya žije v Starom Hrádku. Sama, vo veľkom gazdovskom dome hneď vedľa kostola. Má takmer deväťdesiat a každý deň sa zhovára s fotografiami vystavenými vo vitríne. Ďalšie sú starostlivo uložené v škatuliach.
Je na nich jej otec, starý otec, matka a stará matka, jediní príbuzní, ktorých zažila. Je posledným potomkom bohatej reformovanej rodiny, ktorá tak ako to bolo začiatkom dvadsiateho storočia zvykom, dodržiavala tradíciu jedného dieťaťa.
Dom sa nachádza v niekdajšom centre obce a v minulosti slúžil aj ako obecný úrad. Jej otec Ondrej Pólya bol starostom, vzadu vo dvore je veľká maštaľ, tekovský región bol známy chovom koní.
„U nás v kuchyni sa stretávalo obecné zastupiteľstvo,“ hovorí Ida Pólya. Ako jedinému dieťaťu sa jej dostalo všetkého, vyrástla z nej hrdá, sebavedomá a samostatná žena. Bola scestovaná a vzdelaná. Ostala však bezdetná, rozviedla sa krátko po svadbe.
Jej otec bol tiež jedináčik, takže stará pani je jediným žijúcim potomkom ich rodu. Jej stará matka z otcovej strany zomrela pri potrate, keď čakala druhé dieťa.
„Na to, aby nevesta nemala viac ako jedno dieťa, dohliadali hlavne svokry,“ hovorí historička Jarmila Bátovská. „Keď svokra Idinej starej matky zistila, že nevesta čaká druhé dieťa, položila vraj ruku na brucho nevesty a rázne povedala: Nem!“
Svadobná fotografia približne z roku 1903. Na snímke matka Ondreja Pólyiho a stará matka Idy Pólyovej. Zomrela pri nelegálnom potrate, keď čakala svoje druhé dieťa. FOTO: ŠTÁTNY ARCHÍV LEVICE
Jedináčik Ondrej Pólya ostal po smrti matky v starostlivosti starej matky, ktorá nevestu prinútila ísť na potrat. FOTO: ŠTÁTNY ARCHÍV LEVICE
Cieľom bolo nedrobiť pozemky
Mať viac ako jedno dieťa bola spoločenská hanba, žena riskovala výsmech celej dediny, rodíš ako Cigaňa, zvyklo sa takejto nešťastnici nadávať. „V tomto type prostredia išlo o nepísanú, no o to pevnejšiu normu,“ vysvetľuje Ján Aláč z Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote.
Model jednodetnej rodiny sa podľa jeho slov začal uplatňovať v priebehu 19. storočia, kulminoval v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia a týkal sa juhu stredného Slovenska.
„Boli to najmä evanjelické regióny Hont, Novohrad, čiastočne Tekov a Gemer-Malohont, inde na Slovensku sa tento fenomén nevyskytoval,“ hovorí Ján Aláč.
Jednodetný systém bol rozšírený aj v kalvínskom prostredí Maďarska, či odtiaľ prišiel na naše územie, sa nedá s istotou povedať. Za jeho vznikom stojí pravdepodobne zmena uhorskej legislatívy a zákon z roku 1848.
Zrušilo sa poddanstvo, preusporiadali sa vlastnícke vzťahy, došlo k sceľovaniu pôdy a možnosti získať ju do osobného vlastníctva. Výmera, ktorú bývalí poddaní dostali, bola však malá a veľký počet potomkov spôsoboval pomalé, ale isté schudobňovanie rodiny.
Zmenilo sa aj dedičské právo. Už nie prvorodený syn, ale všetky deti rovnakým dielom dedili majetok svojich rodičov. To ohrozovalo celistvosť a veľkosť gazdovstiev.
„Cieľom jednodetného systému bolo nedrobiť majetok a zabezpečiť jednému, nanajvýš dvom deťom vysoký životný štandard,“ hovorí Jarmila Bátovská.
Rozšírený bol však len medzi protestantmi, preto za jednu z príčin možno považovať aj pragmatizmus a racionalizmus protestantov.
Katolícke rodiny mávali bežne päť až šesť detí, mnohé dokonca desať alebo dvanásť. Grunt s rozlohou pätnásť hektárov ich nedokázal uživiť, aspoň šesť z nich muselo odísť do Ameriky. Tomu sa reformované a evanjelické rodiny chceli vyhnúť.
Vnímali ako hanbu, keď dieťa muselo odísť do Ameriky alebo do Francúzska, záležalo im na tom, aby ostalo doma, bolo zabezpečené a nešlo na žobrácky groš.
„Preto sú v našom regióne katolícke dediny, z ktorých polovica obyvateľov odišla do Ameriky, a dediny, napríklad Žemberovce, kde nájdete minimum ‚amerikánov‘,“ dodáva Bátovská.
Ida Pólya zamlada. FOTO: ŠTÁTNY ARCHÍV LEVICE
Ida Pólya ukazuje rodinné fotografie. FOTO: ŠTÁTNY ARCHÍV LEVICE
Priveľa mladých žien na cintorínoch
Spoločnosť postupne uznala jednodetstvo ako prijateľnú rodinnú formu, evanjelické rodiny ju dokonca považovali za formu morálnu. Viacdetné rodiny vnímali ako menejcenné. V niektorých starých ľuďoch je dodnes hlboko zakorenený pocit pohŕdania pri pohľade na ženu s troma a viac deťmi.
Viac detí bolo hanbou aj napriek tomu, že rodičia si uvedomovali riziká s tým spojené. Úroveň zdravotnej starostlivosti bola nízka, detská úmrtnosť vysoká a veľké nebezpečenstvo predstavovali aj neodborne vykonávané potraty.
