SME

Cena Fantázie: Oceľové oči - Michal Brat

Predstavujeme prvého finalistu (v abecednom poradí) súťaže Martinus Cena Fantázie 2015. Postupne vám predstavíme päť poviedok, o ktorých osude rozhodnete v hlasovaní. V ankete na kultura.sme.sk budete môcť od pondelka 21. septembra hlasovať za tú, podľa vás tú najlepšiu.

Michal BratMichal Brat

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju

Oceľové oči

Autor: Michal Brat

Dvom čarovným, krásnym očiam stal som sa otrokom,

čo ja teraz pre ne trpím, to len Boh vie o tom.

(Ľudová pieseň)

Eliška sa ma bojí a náš vzťah je vďaka tomu ako začarovaný kruh... Jej vlastný rešpekt ju ku mne priťahuje a vo mne tá bezbrannosť prebúdza niečo medzi rytierskou túžbou chrániť ju a sexuálnym vzrušením. Uvedomujem si, ako zvrhlo by to mohlo znieť, ale som si takmer istý, že také pocity sú u mužov pred štyridsiatkou vo vzťahu k ženám s polovičným vekom úplne normálne.

„Vieš, Paul,“ srnka nazbierala odvahu, hoci sa mi aj tak nepozrela do očí. Oceľový svit mojich zreničiek donútil jej pohľad blúdiť po miestnosti, kamkoľvek, len nie do očí. „Mám ťa rada, ale bojím sa ťa. Tých dvoch... vecí.“ Tak, aspoň mi to dokázala povedať nahlas.

Svoje oči som predal takmer pred dvadsiatimi rokmi. Bolo to pár rokov po prekliatom Posolstve a nebol som vtedy jediný, kto sa odhodlal k takémuto kroku. No tiež sa nás nenašlo veľa, veda pokročila a pre krátkozrakých či slepnúcich zazobancov (vždy som si ich z nejakého dôvodu predstavoval ako tlstých starcov v snehobielych oblekoch) už nemuseli oči kradnúť a vykupovať, a hoci sa záujemca vždy našiel, už nebol ochotný zaplatiť peniaze, ktoré by prevýšili cenu nových umelých očí.

Čoskoro po operácii som prišiel na to, že sa ma ľudia boja. Aj tí, ktorých som pokladal za priateľov, odo mňa bočili, nezniesli oceľový lesk a lúče svetla miesto „okien do duše“. A tak som radšej vyhľadal ďalších darcov očí a začal novú etapu života s novými priateľstvami. Až na to, že tentoraz sa z nich nestali iba kamaráti, naša odlišnosť nás zblížila na inej úrovni a z nás sa stal... klan. Viem, smiešny názov pre nesúrodú skupinu drsných pouličných existencií. Ale odkedy prvý raz odznel, sami sme mu začali veriť. Na ten večer sa dobre pamätám, hoci od tých čias už dole Dunajom pretieklo veľa vody a splaškov.

V bare sme už niekoľko hodín prepíjali zárobok z posledného kšeftu, keď sa pred nás postavil Miguel. Bol to potomok utečencov odkiaľsi z vyschnutej južnej Európy, tmavý, asi pätnásťročný chriašteľ s prešibaným pohľadom. Rozmýšľam, jeho oči vtedy naozaj prezrádzali, čo sa v ňom skrýva. Chvíľu tam len tak stál a zhlboka dýchal, očividne sa na poslednú chvíľu zľakol toho, čo chcel povedať, no napokon vytlačil svoju požiadavku:

„Zoberte ma. Chcem s vami...“ nervózne hľadal vhodný výraz a širokým gestom ruky skúsil zahrnúť všetko, čo znamená život béčkových zloduchov, akými sme boli my. „Chcem byť členom vášho klanu,“ dopovedal po niekoľkých sekundách pregĺgania.

Naďa sa na neho provokatívne usmiala: „Ale no tak, miláčik, čo by si medzi nami robil? Ak chceš vstúpiť do klanu, musia ti svietiť očičká!“ zasmiala sa trochu silene a laškovne na neho žmurkla – svetlo sa na chlapcovej tvári na okamih stratilo a potom opäť rozsvietilo v dvoch okrúhlych, takmer sa prekrývajúcich lúčoch jej pohľadu.

„V skutočnosti by si nám musel byť nejako užitočný,“ dodal som ja, aby som zmiernil absurdnosť toho, čo povedala Naďa. Vždy mala sklon preháňať. Miguel sa však bez slova otočil a odišiel. Keď sa o týždeň znovu ukázal, mal miesto tmavých očí oceľovomodré. Hrdo nimi žmurkal a ukazoval, ako sa za pár dní naučil vypínať a zapínať podsvietenie a meniť zaostrenie svetelného lúča od veľkých kruhov až po malé bodky intenzívnej žiary. Predal svoje oči, aby sa mohol stať jedným z nás. Už som sa ho neopýtal, čím si chce vyslúžiť svoje miesto v klane. Žiadne iné miesto už v tej chvíli na chlapca s mechanickými očami nečakalo.

Od Elišky som sa rozhodol vrátiť pešo. Cesta nočnou Karlovou Vsou by bola pre osamelého návštevníka zahrávaním sa s osudom. Ja som tu však bol doma a blikajúce neóny ma vítali svojím chladným teplom. Zapol som podsvietenie a širokými nezaostrenými lúčmi som im priateľské poblikávanie opätoval. Nad mestom sa pred pár hodinami prehnala jesenná búrka a zo striech ešte kvapkala voda. Započúval som sa do jej rytmu a vtedy som si uvedomil, že počujem v tme za sebou kroky. V okamihu som zhasol oči a uskočil som pod ošarpanú striešku brány najbližšieho domu. Navzájom sme sa tak vyplašili s veľkou sivou mačkou, ktorá toto vyrušenie nahlas okomentovala mačacou rečou, predpokladám, že rovnakými výrazmi, aké som jej v duchu venoval ja. Keď jej škriekanie utíchlo za ktorýmsi rohom, rozhostilo sa na ulici ticho. Dýchal som plytko, aby som čo najlepšie počul okolité zvuky, no zároveň si nevytváral kyslíkový dlh – nič nie je horšie, než skočiť do bitky s astmatickým dychčaním. Po chvíli som tie kroky začul znovu. Boli nepravidelné, ako sa ich pôvodca snažil drobčiť a premiestňovať sa pokiaľ možno nenápadne, čím úplne zákonite privolal moju pozornosť. Amatér, pochopil som.

A naozaj, keď vstúpil do modrastého svetla reklamy na cigarety („Blue Indians – Odpovedz na Posolstvo dymovými signálmi!“), definitívne som sa upokojil. Muž, asi päťdesiatnik, mal guľatú dobrácku tvár a pod nosom fúzy, ktoré vyzerali ako falošné. Možno aj boli. Celý outfit dopĺňal zmoknutý rybársky klobúčik a nepekný sivý balónový kabát, aký nebol v móde už najmenej päťdesiat rokov, od konca minulého storočia. Keďže som sa v tom momente stal z koristi opäť lovcom, môj prvotný reflex bol chytiť panáčika pod krk a vytriasť z neho, prečo ma prenasleduje. Potom vo mne však prevládla zvedavosť a rozhodol som sa zistiť odpovede na niektoré otázky skôr, než ich položím.

Mužík sa chvíľu zmätene vrtel, ako sa snažil určiť, kam som sa mu stratil. Nazrel za roh ulice, pričom prešiel len pár metrov od môjho úkrytu v bráne, no napokon sa viditeľne zmieril s tým, že sa mu sledovanie nepodarilo. Otočil sa a rezignovane kráčal naspäť cestou, ktorou sem prišiel. Ja som ticho šiel v závese za ním, pričom som si dával dobrý pozor, aby moja chôdza kopírovala ozvenu jeho krokov. Takto sa to robí, keď vieš ako na to.

Kráčali sme asi desať minút a blížili sme sa k hranici Karlovky so Starým Mestom, kde býva aj Eliška. Na chvíľu mi zišla na um bláznivá myšlienka, či ma nenechala sledovať ona, avšak môj neúspešný prenasledovateľ zamieril k nízkej kancelárskej budove neďaleko brehu Dunaja. Obišiel hlavný vchod a vybral sa ku dverám z bočnej strany domu, ktoré pri jeho príchode osvetlila lampa na fotobunku. Zaostril som zrak do diaľky na plastovú tabuľku vedľa dverí. Bol do nej vyrytý iba jednoduchý nápis – Klub Slovo. Takže sa o mňa zaujíma nejaká bizarná sekta? Nevedel som si pod takýmto blbým názvom predstaviť žiadnu inú organizáciu.

Nesledoval som muža dovnútra, ale zameral som sa na okno, ktoré sa rozsvietilo krátko po jeho príchode. Zakrýval ho tenký vyblednutý záves, no vďaka svetelnému rozsahu svojich očí som na ňom dokázal rozoznať fúzačov obrys. Kým som sa rozhodoval čo ďalej, ku vchodu sa začali trúsiť ďalší ľudia. Čakal som v tieni a sledoval som siluety v rozsvietenom okne. Prešlo asi dvadsať minút, kým som usúdil, že v miestnosti je spolu tak poltucet ľudí. Výborne, zoberiem si na slovíčko naraz celú miestnu pobočku Klubu Slovo, nech už je to čokoľvek. Stačí mi polhodinka na to, aby som sa sem vrátil aj s posilou. Sup čaká na svoju chvíľu v trezore.

Rýchlym tempom som prešiel cez mesto, takmer tou istou trasou, ktorú som už dnes raz absolvoval. Zdanlivo prázdna ulička ma priviedla až k zadnému vchodu starej pošty z čias ešte pred Posolstvom, kde som nechal jas z očí dopadnúť na ťažké oceľové dvere. Ani som nemusel zabúchať, otvorili sa rýchlo a nehlučne. Stráž bola na mieste a na hrudi mi odrazu tancovali lúče, biele svetlo pohľadu sprevádzal červený zameriavací bod zbrane. V zlomku sekundy však na mňa prestali mieriť, keď strážca spoznal moju tvár a potom úctivo sklopil pohľad na zem. Vošiel som a na pozdrav som ho potľapkal po pleci. „S kým dnes večer slúžiš, Filip?“ spýtal som sa.

„Tuto, mladý. Leo sa volá.“ Osvetlil náprotivnú stenu. Stál tam mládenec, vyzeral tak na dvadsať rokov. Ale istotne bol mladší, život na ulici pridáva roky. Keď Filip vyslovil jeho meno, zažal svetlo v očiach. Leo bol nový a do klanu ho prijala Naďa, ja som ho ešte nestretol. Ale hneď mi pripomenul Miguela kedysi, tiež predal oči, zrejme si dokonca musel niečo priplatiť. Len nech má miesto nich tie dva hrôzostrašné svetlomety. Len aby mohol patriť ku klanu. Ktovie, či aj z neho raz vyrastie taký cabrón. Bol som jeden zo zakladateľov, takže Leo mi nervózne zasalutoval. Vykročil som ďalej chodbou a cítil som zvláštnu vinu, akoby som ho o oči bol pripravil ja sám. A pritom, nemohlo za to, ako takmer za všetko, Posolstvo?

Nebývam často patetický, ale pri Posolstve ma to vždy chytí. Ale stáva sa to bárskomu, to bol vždy hlavný problém tejto témy. Keď Zem prvýkrát zachytila sled signálov z hĺbky vesmíru, zavládlo nakrátko nadšenie (plné hurá-pátosu). Ľudia verili, že nastane nový vek, koniec chudoby, chorôb, hladu a neviem čoho všetkého ešte, akoby im tajomný odkaz, na ktorý sme neboli schopní ani len odpovedať, mal zabezpečiť lepší život. Ale plynuli roky a Posolstvo sa stále nikomu nedarilo rozlúštiť. Našli sa však mnohí, ktorí o sebe hlásali, že odhalili tajomstvo správy z vesmíru – charizmatickí vodcovia siekt i vojnoví štváči. Pouliční kazatelia vykrikovali svoje zvesti o konci sveta, po celom svete sa znovu rozhoreli konflikty a ulice miest zaplavili nové drogy a staré zbrane. Keď potom vysielanie z kozmu zo dňa na deň zmĺklo, veci sa už k lepšiemu nezmenili – akoby každý človek, každá bunka organizmu menom ľudstvo, cítil, že sme nezvratne o niečo prišli. Unikátnu, neopakovateľnú výzvu či zásadné varovanie sme ponechali bez odpovede a nikdy sme sa nedopátrali ani čo znamená, ani odkiaľ k nám prichádza. Vedci si síce naprávali reputáciu teóriami, že signál využíval hmotu hviezd na prenos ako telegrafné stĺpy, no jeho cestu dokázali vystopovať len po najbližší stĺp – Proximu Centauri. Za ňou sa nám cesta k zdroju strácala kdesi v prázdnote nezmyselne veľkého vesmíru. Napriek všetkej zdanlivej nemožnosti nám niekto dokázal doručiť správu, zazvonil telefón z opačného konca galaxie! A my, úbohé opice, sme ho nestihli zdvihnúť. A ja som sa zasa stal tým najpatetickejším primátom v hre. Zasrané Posolstvo.

V miestnosti s trezormi v našom sídle vládne vždy prítmie. Jednak tam okrem starších členov klanu nemá kto čo hľadať a tiež náš nepísaný bontón káže mať oči stále jemne rozsvietené, s výnimkou služby na stráži. Preto, keď som pristúpil k trezorom a v tom momente som vycítil, že mi za chrbtom niekto stojí, niekto, kto tam čakal so zhasnutým podsvietením, siahol som okamžite po zbrani.

„Ale, takže tebe by sa chcelo strieľať doma v obývačke?“ opýtala sa Naďa posmešne, nie však jedovato. Ideme sa teda hrať.

„To nie, len som myslel, že Miguel sa konečne rozhodol, že je čas na generačnú výmenu,“ odpovedal som jej rovnakým ironickým tónom, hoci sme vedeli, že moje slová majú tentoraz od humoru ďaleko.

„Paľko,“ oslovila ma tak, ako vraj miestni volajú mojich menovcov vo svojom jazyku. Ako kedysi, keď nás spájalo viac. „Peniaze sú ale v druhom trezore.“

„Dobre viem, kde sú. Neprišiel som si po peniaze, potrebujem vyvenčiť supa,“ otočil som sa, aby sme si hľadeli do tváre. „Takže ty tu sedíš a čakáš, či sa náhodou nerozhodnem zmiznúť so spoločnými prachmi?“ Myslím, že sa po mojich slovách zatvárila trochu zahanbene, ale mohla to byť len hra tieňov.

„Dobre viem, že stále chodíš za tou svojou lolitkou. Miguel vraví...“ začala, no nenechal som ju dokončiť vetu, pri hispáncovom mene som vybuchol:

„Takže Miguel vraví! A čo ak ma nezaujíma, čo Miguel vraví? Mne nerozkazuje a tvoju lásku k tomu, že ťa komanduje, by som ti odporúčal neťahať mimo vašej postele.“ Na chvíľu som si myslel, že som zašiel priďaleko, výraz na Nadinej tvári nebola tentoraz žiadna hra tieňov. Ale pomaly sa ovládla a odvetila mi neprirodzene pokojným hlasom:

„Na toto nemáš žiadne právo. Už nie. A dobre si rozmysli, čo urobíš ďalej. S Miguelom súhlasím v tom, že sa správaš hlúpo a prestávaš byť pre potreby klanu dôveryhodný. Myslí si, že sa chystáš zdúchnuť s tou mladou štetkou. A to by bola chyba, také niečo by ti Miguelito nikdy neodpustil. Našiel by si ťa kdekoľvek a postaral by sa, aby si všetci zapamätali, čo sa stane s tými, ktorí zradia.“ Po tých slovách sa otočila a nechala ma v miestnosti mojim myšlienkam. Keby som mal na ne čas, ktovie ako by som konal, no ja som sa musel poponáhľať. Nenechám predsa sektárov z Klubu Slovo čakať!

Sup sa v skutočnosti volá A.S.U. P-45, teda Aerial Support Unit Pé-štyridsaťpäť. Ľubozvučný armádny názov som ale nahradil „supom“ už od prvého momentu a prezývka sa ujala. P-45 je bojový dron a tiež ako sup krúži a striehne na svoj moment. Tam sa analógia končí, pretože vták sup sa zdochlinami živí, zatiaľ čo náš sup ich vytvára. Aj tak ide o úspešnejší spomedzi mojich vtipov.

Zámok na vchode do budovy Klubu Slovo som poľahky vypáčil a od miestnosti na poschodí, kde sa odohrávalo stretnutie, ma oddeľovali iba obyčajné papundeklové dvere. Stačil jeden kopanec do oblasti zámku a keď sa rozleteli, prvého som hodil dnu supa, ktorý uprostred letu zapol vrtule a gyroskop ho stabilizoval pod stropom uprostred miestnosti. Kotrmelec dnu som si odpustil, skrátka som tam vbehol so zbraňou v pravačke.

„Nikto sa ani nepohne, inak je mŕtvy v okamihu a myslím to doslova,“ prebehol som pohľadom po osobách v miestnosti, aby si uvedomili, že palebný systém bojového drona je zladený s lúčmi svetla, ktoré vysielali moje oči, a pre spustenie paľby mi naozaj stačí žmurknúť. Každý tak na chvíľu dostal šancu pozrieť sa do hlavne malého guľometu kalibru .45, ktorý dal supovi druhú časť armádneho označenia.

Postavy v miestnosti zamrzli bez pohybu a ja som sa mohol z vnímania „počet cieľov“ preladiť do trochu ľudskejšieho rozpoloženia a obzrieť si obecenstvo môjho dnešného výstupu. Hrdelné vrčanie vrtúľ Pé-štyridsaťpäťky podčiarkovalo ticho v neveľkom priestore zasadačky. Pätica prítomných bola rozdelená do troch skupiniek – môj fúzač sedel v rohu so staršou paňou v kvetinkovej blúzke, mladík v koženej bunde sa postavil tak, aby stál medzi zbraňou v mojej ruke a ženou so smutným výrazom (posledný žijúci džentlmen?!) a bokom od všetkých sedel asi 60-ročný muž s hustou neupravenou bradou a neprítomným pohľadom. Ejha, tam nebude niečo v poriadku, podsunul mi upozornenie môj inštinkt, takýto príchod do miestnosti by mal ľudí sprítomniť.

Na počudovanie, iniciatívy sa po pár sekundách mlčania chopil fúzač:

„Pane, veľmi sa ospravedlňujem. Obávam sa, že ide o nedorozumenie, za ktoré nesiem zodpovednosť ja.“ Vykročil s dlaňami natrčenými ku mne, nedbajúc na to, že ho sup sleduje hlavňou zbrane. Zastavilo ho, až keď som mu pred nosom zamával pištoľou ja. V tom momente som si ale už bol takmer istý, že mi bezprostredné nebezpečenstvo nehrozí. Ovládačom na pažbe zbrane som supa prepol do módu monitorovania miestnosti, takže som sa nemusel obávať ani toho, že by mi chlapík s neprítomným pohľadom poza chrbát vyčaroval nejakú gumipušku.

„Sadnúť!“ zavelil som. Poslúchli všetci, ale môjho dnešného fúzatého stopára som otočil na polceste k stoličke a postavil do pozoru tak dva metre od seba.

„A teraz vrav, prečo si ma sledoval?“ Zatváril sa skormútene. Bez kabáta a klobúčiku jeho výzoru dominovali vysoko vytiahnuté prikrátke nohavice a až po krk pozapínaná košeľa. Smiešne fúzy na jeho tvári boli, na jeho škodu, pravé.

„Nevysvetľuje sa to celkom ľahko, pane,“ spustil. „Viete, my všetci sa tu stretávame, pretože počujeme slová. Teda, cítime ich. Alebo skôr, objavia sa nám v hlavách a my ich musíme použiť. Zmysluplne použiť, inak nás tlačia v hlave ako kameň v topánke.“ Definitívne som spustil ruku so zbraňou. Už mi beztak začala tŕpnuť a toto vyzerá na dlhšie vysvetľovanie.

„Asi teda začnem poporiadku. Pred niekoľkými rokmi sa mi raz ráno objavilo v hlave jedno slovné spojenie,“ spustil.

„Aké slovné spojenie?“ nevydržal som.

„Ozvučná skriňa,“ zamrvil sa klubista. „Prenasledovalo ma dňom i nocou, stále som cítil nutkavú potrebu vysloviť ho nahlas, ale neprinášalo mi to pokoj. A potom som sa jedného dňa náhodou dal do reči s mužom, ktorý kedysi vyrábal hudobné nástroje a chvíľu sme sa o ozvučnej skrini porozprávali, spomenul som ju vo vete, kde dávala zmysel, ako súčasť rozhovoru. A vtedy som pocítil, že som voľný, už ma to spojenie nebude prenasledovať! Lenže tá sloboda trvala iba niekoľko dní, čoskoro sa mi v hlave vynorila ‘sukulentná rastlina’ a celé sa to začalo znova.“

V prvom momente som mal chuť sa rozosmiať, ale ostatní čudáci v miestnosti počas rozprávania s vážnymi tvárami prikyvovali a mne ich naraz začalo byť ľúto.

„Počúvaj, ty sukulentná rastlina, ako to ale súvisí so mnou?“ snažil som sa pochopiť. Mužík prikývol:

„Viete, ja mám predstavu, ako šialene to celé znie. Sám som sa najskôr domnieval, že som sa zbláznil. Ale potom sa začali objavovať výrazy a spojenia, ktoré boli špecifické... Veci, o ktorých som ja, taxikár, nikdy v živote nemohol počuť, lebo boli napríklad prísne tajné, či ešte vôbec neboli vynájdené. Viete si predstaviť moje utrpenie, keď som chodil s Lanskeho konštantou v hlave skoro rok dovtedy, kým Harald Lansky svoju konštantu definoval a publikoval o nej článok?“ na chvíľu sa odmlčal, potom sa však zhlboka nadýchol, až som sa takmer bál, že ho vrchný gombík na košeli priškrtí. „Nakoniec som prišiel na to, že podobný osud za posledné roky postretol viacerých. Odvtedy som venoval všetko svoje úsilie tomu, aby som ich našiel a pomohol im. Neviete si predstaviť, ako nám uľahčí život, keď sa môžeme poradiť o tom, kde a v akom rozhovore môžeme použiť naše slová. A tiež sa trochu pripravujeme na to, čo predpovedalo Posolstvo.“

A máme to tu, zase Posolstvo-osolstvo namotalo ďalších chudákov. Moje myšlienky museli byť zjavné, keďže muž sa znovu pustil do vysvetľovania: „Rozmýšľali sme, prečo sme iní, prečo sa nám zrazu v hlave zjavujú tie slová, bežné i také, ktoré nemáme odkiaľ poznať. A potom sme zistili, že viacerých z nás škriabu v hlave slovné spojenia, ktoré po uliciach vykrikuje on – ukázal prstom na bradatého s neprítomným výrazom, ktorým to ani nepohlo. „A všetko to do seba zapadlo. Tí, ktorí nám poslali Posolstvo, sa chceli poistiť – okrem signálu zvolili aj inú cestu. Nejako dokázali nájsť mysle, ktorým odovzdali správu, asi keby sme nedokázali rozlúštiť to druhé vysielanie.“

„Čo sme ani nedokázali. A vy ste teda tie otvorené mysle a Posolstvo znie ‘ozvučná skriňa’?“ uistil som sa ironicky, hoci, sám neviem prečo, sa mi ten príbeh zdal byť smiešny čoraz menej.

„Nie, Posolstvo odovzdávajú iba takí ako Max,“ zasa mávol smerom k bradáčovi. „My sme niečo ako overovací mechanizmus. Naša schopnosť dovolí rozpoznať, že správa z vesmíru nie je len obyčajný výmysel nejakého blázna. Všetci sme jej časti mali vo svojich hlavách predtým, ako sme ju počuli celú. Možno bolo cieľom, aby pri prenose cez celý vesmír nenastala chyba a možno sme jej len mali pridať na dôveryhodnosti. No nestačilo to,“ posmutnel muž. „Nikto nás nepočúval.“

„A čo teda podľa vás vraví Posolstvo?“ nevydržal som.

„Max, poď ho pánovi povedať,“ obrátil sa vedúci Klubu Slovo a Max vstal a vyrozprával mi Posolstvo. Keď po niekoľkých minútach skončil, stiahol som supa z jeho pozície pod stropom a obrátil som sa bez slova na odchod.

„Pane, prosím, počkajte!“ osmelil sa muž s fúzami. Uvedomil som si, že nepoznám jeho meno, ale nestálo mi za otázku. „Pane, viete mi povedať niečo o bulbárnej ilumino-implantácii?“ pozrel na mňa s nádejou. Takže očné podsvietenie, preto ma sledoval. No dobre, pomôžem mu:

„Ak sa nemýlim, je to lekársky výraz pre očné implantáty prvej generácie, ktoré mám napríklad aj ja. Osobne ti ich neodporúčam, už si divný až dosť. Ako si vravel, že sa to nazýva?“

„Bulbárna ilumino-implantácia,“ zahuhňal a na tvári sa mu rozhostil blažený výraz. Pripúšťal som, že tu dnes večer niekto zomrie, ale la petite mort som nečakal.

Slová Posolstva som si opakoval celú cestu do nášho hlavného stanu. Neviem, či im naozaj verím, alebo je to len zámienka na odchod, ktorej uveriť chcem. Zneli mi v ušiach i vtedy, keď som do jedného trezoru vrátil supa a do tašky na jeho prenos som hádzal peniaze z druhého trezoru. Mal som šťastie, že miestnosť bola tentoraz naozaj prázdna, no i tak som klanu nevzal všetky peniaze, len množstvo potrebné na kúpenie nových, ľudských očí a na vyplatenie vstupu do niektorého z Bezpečných miest pre seba a pre Elišku. Len ťažko by sa tá suma dala označiť za „môj podiel“, ale azda to obmäkčí Miguela, aby sa za nami nevydal. Sám tomu neverím, no musím to skúsiť. Možno na niekoľko rokov, možno pár týždňov a možno len zopár dní. Bez ohľadu na to, koľko času zostane Eliške a mne na spoločný život a hispáncovi na to, aby nám ho zobral, v hlave mi stále bude znieť varovanie z Posolstva vo vetách, ako ich vykrikoval čudný Max v Klube Slovo:

„Odíďte, preč, preč! Blíži sa koniec, času je málo. Čierna hviezda sa rodí, príliš blízko. Varujeme, musíte odísť. Blíži sa koniec, času je málo. Smrť. Smrť. Smrť...“

O autorovi

Michal Brat pochádza z Bratislavy a túžba písať sa u neho objavila už v detstve a nikdy nebola patrične potlačená. Keďže ho však osud v minulosti priviedol do škôl a zamestnaní, kde musel písať hlavne z povinnosti, nakoniec za svoj doterajší život dokončil dobrovoľne len asi tri poviedky. Jedna z nich bola publikovaná v časopise Kozmos, čo autora potešilo natoľko, že napísal a poslal ďalšiu poviedku do Martinus Ceny Fantázie. Postup do finále bol nečakaným ďalším povzbudením a náhle premotivovaný Michal zvažuje napísať rovno celú zbierku poviedok pod názvom Konce svetov. Zatiaľ z nej však existuje len tento názov a autorova hmlistá predstava o tom, že má byť „super“. Ak by sa Michal predsa len nedokázal stať spisovateľom, prípadný úspech v MCF plánuje využívať aspoň na ohurovanie opačného pohlavia vo svojich obľúbených podnikoch.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 703
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 15 946
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 741
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 003
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 805
  7. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 8 161
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 528
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Sklamaní voliči Matovičovej vlády sa nevzdali a vybrali si (najmä) Ivana Korčoka.

Fico je silný len vtedy, keď ostatní mlčia.


Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Godzilla a Kong sú osvedčená dvojka

Oddychovka, ako sa patrí.


Prezidentský kandidát Ivan Korčok počas zhromaždenia v Bratislave.

Voliči v prvom kole vyslali signál, že nechcú politiku korupcie a lži.


  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 528
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 483
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 362
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 11 807
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 352
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 344
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 7 952
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 418
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu