Ak si novinári niečo myslia, ľahko to premenia na skutočnosť, myslí si populárny taliansky spisovateľ. Preto im venoval nový román Nulté číslo.
Už žiadne stredoveké tajomno ani objavné cesty svetom, Umberto Eco sa tentoraz pustil do súčasnosti. V románe Nulté číslo je cynickou groteskou o hlúposti a povrchnosti a začína sa v roku 1992.
O mobiloch sa hovorí ako o zábavke niekoľkých bláznov, predpokladá sa, že sa rýchlo skončí. Postavy – novinári stoja na prahu internetovej éry a počítače sú pre nich iba pasívnou skrinkou na archivovanie textov.
Lúzri, ktorí sú hrozbou
Colonna sám seba považuje za lúzra, nedokončil vysokú školu, pár rokov sa živil čítaním mizerných rukopisov, robil ghostwritera a napriek zrelému veku trčí sám v malom milánskom byte.
Teraz dostáva ponuku, ktorú nemôže ignorovať. Má pripraviť knižné spomienky novinára, rozprávanie o roku práce na prípravách denníka, ktorý nikdy nevyjde. Nápad vyšiel od oligarchu (tak im dnes hovoríme) nazývaného Komendátor. V denníku Zajtra sa nebude písať o tom, čo sa stalo. Noviny budú zastrašovať a vydierať protivníkov svojho majiteľa.
Aj keď tie noviny nikto čítať nebude, už aj tá hrozba je dosť.
Tím novinárov, ktorí sa nechali zlákať vidinou dobre plateného džobu a novinárskej slávy, teda chystá „nulté číslo“. Jeden z redaktorov postupne pred Colonnom odkrýva šokujúci príbeh: Mussolini nezahynul na sklonku vojny, partizáni zastrelili len jeho dvojníka. Po vojne podnietil vznik tajnej polovojenskej organizácie, ktorá sa postupne angažovala vo väčšine vážnych udalostí v druhej polovici 20. storočia.
Paródia na hľadačov pravdy a súvislostí
Samozrejme, Eco nenapísal Nulté číslo, aby si získal popularitu (a čitateľov) medzi milovníkmi konšpiračných teórií. Zabáva sa a verný svojej povesti sa vysmieva z médií kultivovane, vtipne a s fantáziou. Nerieši údajnú hranicu medzi serióznymi médiami a ich nedôveryhodnou konkurenciou.
Báchorky, historky a fámy sú všeobecným úkazom. Novinári sú paródiou hľadačov pravdy a súvislostí. „Strážny pes demokracie“ občas breše, ale málokto tuší, v záujme koho a proti komu.
Lenže k novinám vie byť Umberto Eco aj milosrdný, a tak denníku L’ Humanité poskytol pri príležitosti vydania Nultého čísla zaujímavý rozhovor. „Médiá dnes premenili akýkoľvek názor na preukázanú skutočnosť,“ hovoril v ňom, napríklad.
Objasňuje v ňom tiež, prečo román datuje do roku 1992. Pretože ho považuje za prelomový rok vo vývoji talianskej spoločnosti. Všetci verili, že sa čosi zmení, veď sa začalo veľké protikorupčné ťaženie. Lenže po dvoch rokoch sa dostal k moci Berlusconi a situácia sa ešte zhoršila.
Eco vie, že napísal intelektuálne prístupnejšiu knihu. Zistil, že starší človek sa už nemusí toľko predvádzať: „Moje predchádzajúce romány boli ako Mahlerove symfónie, tento je viac džez,“ hovorí. Román Nulté číslo je písaný suchým žurnalistickým štýlom, Eco je predsa profesionál v hre jazyka a žánrov.
Dnes v ére pochybných webov sa situácia v novinárskom svete pohla ešte ďalej. Stiera sa hranica medzi médiami a ich publikom – každý sa môže z čitateľa reinkarnovať na autora. Je nepochybné, že Umberto Eco ešte bude mať nové podnety a impulzy, ktoré by ho priviedli k ďalším prózam. Ak bude mať osemdesiattriročný historik, filozof a estetik dosť energie, Nulté číslo isto nebude posledné.
