Čo dobré z domáceho divadla uvidíme na prestížnom festivale? Výber inscenácií prebiehal inkognito, a len niektoré sa vymkli z priemeru. Práve tie v Nitre uvidíme.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že empatie je v divadle dosť, lebo bez nej by sa nič nevytvorilo. Schopnosť vcítiť sa môže však mať mnoho podôb a ťažko ju oddeliť od osobného vkusu či úrovne poznania. O to zaujímavejšie bude sledovať, čo zo slovenského divadla sa podarilo presadiť na medzinárodnom festivale Divadelná Nitra. Začína sa už o týždeň.
Čo vytŕča z priemeru
Empatia je ústrednou témou tohto ročníka. Je nesmierne široká, no v slovenskom divadle ju len tak ľahko nenájdete. Čerstvú skúsenosť s tým majú Michal Ditte a Iveta Ditte-Jurčová, ktorí výber slovenských inscenácií tento rok zastrešujú. Už roky spoločne vedú Divadlo Pôtoň v Bátovciach v Levickom okrese. Programovo fungujú ako divadlo na okraji, mimo centra diania, v miestnom dome kultúry. Venujú sa autorskému divadlu, často založenému na terénnom výskume.
Slovíčko empatia sa podľa nich často bezducho premieľa bez pomyslenia na to, čo v skutočnosti znamená. V minulej sezóne ako dramaturgovia festivalu videli takmer šesťdesiat inscenácií, z nich ledva desať vytŕčalo z priemeru.
„Vciťovanie sa do sveta emócií, predstáv a konaní iného človeka je jedinečnou schopnosťou. Vyžaduje osobný vklad, postoj a názor, no, žiaľ, tohto je v slovenskom divadle pramálo,“ tvrdia.
Emil Horváth ako Svätopluk v Mojmírovi II. bude na festivale za Slovenské národné divadlo.
Tesný kalendár
Samozrejme, úplne všetko vidieť nemohli, a tak prvé sito, v ktorom vylúčili „konzumné produkty, ktoré sa ani zďaleka netvária ako umenie“, prebehlo ešte pred vycestovaním. Ako činoherní tvorcovia dávali prednosť činohre pred tanečnými produkciami. Pri brázdení divadlami vyhľadávali bežné prevádzkové časy a s tvorcami sa takmer nestretávali.
„Niekedy je ťažké vtesnávať sa do kalendárov, často sa stávalo, že v jeden termín sa hralo aj päť inscenácií, ktoré sme chceli vidieť,“ vravia po skúsenostiach. Zvláštnosťou vraj ostáva, že všetky divadlá svoje reprezentatívne kusy uvádzajú v druhej tretine mesiaca.
Žofia Martišová v inscenácii Veľký zošit podľa slávneho románu Ágoty Kristov nitrianskeho
Divadla Andreja Bagara. FOTO - MILO FABIAN
Na vlnách všednosti
Hoci v slovenskom divadle sa vyprodukuje počas jednej sezóny až 180 inscenácií, mapovanie slovenského divadla môže byť pre náročnejšieho diváka tristnou skúsenosťou.
Ditteovcom sa potvrdilo, že slovenské divadlo sa utápa vo vlnách mainstreamu, zábavnosti, povrchnosti a všednosti. „Prežíva vo vnútornej izolácii inštitúcií, bez slušnosti k peniazom daňových poplatníkov, bez ambície vypovedať o svete naokolo, bez zodpovednosti voči publiku. Chýba mu vnútorná sloboda a úplne rezignovalo na umenie. Našťastie je tu niekoľko výnimiek,“ konštatujú.
Spiatočka v réžii Józsefa Czajlika z košického divadla Thália. FOTO - THÁLIA
Názory chcú prieniky
Tento rok si účasť na medzinárodnom podujatí vyslúžili štyri slovenské inscenácie: nitriansky Veľký zošit podľa románu Ágoty Kristofovej, Mojmír II. alebo Súmrak ríše zo SND, scénické dielo Domov, eros, viera nezávislého zoskupenia Med a prach a maďarská Spiatočka z košického divadla Thália.
Téma empatie v súvislosti so spoločenským dianím by teda práve v nich mala zarezonovať na európskej divadelnej úrovni.
„Úlohou kurátora je hľadať prieniky medzi typom festivalu, jeho ústrednou témou a svojím subjektívnym názorom na divadlo,“ vraví Michal Ditte. „Myslím, že sa nám podarilo vybrať inscenácie, ktoré to spĺňajú.“
Domov, eros, viera nezávislého zoskupenia Med a prach. FOTO - MILO FABIAN
Nie servis, ale originalita
Každý rok sa s príchodom Divadelnej Nitry vynára otázka, čo je v divadle naozaj umením. Náš najprogresívnejší medzinárodný divadelný festival sa snaží to výnimočné a novátorské, čo za uplynulú sezónu v Európe vzniklo, čo najpoctivejšie zmapovať. Jeho ponuka bude tentoraz výsostne autorská, klasika, hoci aj v modernom šate, bude chýbať.
Zostavovatelia programu išli po inscenáciách, ktoré majú okrem nevšedného divadelného výrazu aj vyhranený postoj k závažným politicko-spoločenským témam. „Netvrdím, že divadlo má byť doplnkom alebo servisom spoločenských pohybov a problémov. Môže sa však na ne veľmi originálne pozrieť,“ myslí si riaditeľka festivalu Darina Kárová.
Možno sa na vybraných predstaveniach nebudeme pučiť od smiechu, ale spoľahlivo nás môžu zasvätiť do toho, v čom práve žijeme.
