Na festivale v San Sebastiane si získal publikum španielsky film Truman. Je o dvoch kamarátoch, ktorí vedia, že sa už neuvidia.
Jeden je v Španielsku taký známy a populárny asi ako Roman Luknár u nás. A druhý je v Argentíne jednotkou, podobne ako ňou je Ivan Trojan v Česku. Všetci vedia, čo všetko zahrajú, všetci ich poznajú. A predsa nemajú problém rozplakať sa na verejnosti a povedať, že mávajú také chvíle, keď nevedia, či nakrúcanie zvládnu.
Najprv treba zaklopať
Herci Ricardo Darín a Javier Cámara prišli na festival v San Sebastiane s filmom Truman, hrajú v ňom najlepších kamarátov. Juliána a Tomása. Dlho sa nevideli, jeden žije v Montreale, druhý zasa v Madride, a vždy bolo niečo, práca alebo rodina, čo im stretnutie znemožnilo.
Teraz sa už však nedá odložiť, Julián má rakovinu a zlé vyhliadky na uzdravenie, treba sa prísť rozlúčiť.
Čo sa stane, keď Tomás zloží kufre v hoteli, prejde cez ulicu a zaklope Juliánovi na dvere? Ešte nikdy sa tak nebál chvíle, keď sa otvoria.
„Nám mužom sa ťažko robí poriadok v citovom živote,“ hovorí režisér Cesc Gay. Aby sa ani jeho herci pri tom upratovaní nestratili a nepotopili, musel ich vraj občas premyslene rozptyľovať, zobrať na zápas Madridu a Barcelony, napríklad. Pred kamerou už museli byť sústredení, pripravení s precíznosťou a čistotou interpretovať scény, v ktorých čelia celkom jasnej konečnosti.
Nestačili ani zamávať
Film Truman sa v skladbe nijako výrazne nelíši od príbehov, ktoré sa začínajú pri oznámení tragickej správy a mali by smerovať k bodu, keď jej nositeľ, prípadne prijímateľ, dospeje k zmiereniu. Aj Truman je vnútornou roadmovie, cestou s nevyhnutnými etapami. Režisér Cesc Gay ju ozvláštnil presvedčivým portrétom oboch svojich mužov, šarmom ich vzťah, kde je kryštalicky jasné, akí sú odlišní, prečo sa hádajú a prečo sa rešpektujú. Ricardo Darín a Javier Cámara mali napísané také duchaplné dialógy, že sa publiku vôbec nechcelo plakať, muselo sa skôr smiať.
Nebol to trápny ani gýčový pokus zjemniť nezjemniteľné, naopak, bol veľmi dobre premyslený a účinný. Čím krajšie chvíle spolu dvaja kamaráti prežívali, tým neznesiteľnejšia bola predstava, že sa čoskoro skončia a že ten koniec bude musieť prežiť každý z nich sám.
Vo festivalovej sále v San Sebastiane je miesto, odkiaľ filmové delegácie mávajú divákom, väčšinou nesmierne prajným. Svieti na nich reflektor, aby nikomu neušli. Javier Cámara a Ricardo Darín mávať trochu nestíhali, objímali sa a plakali. Dojal ich film, v ktorom zhodou okolností sami hrajú a ktorý Španieli pošlú o pár mesiacov na Oscara.
