Dežo Ursiny & Jakub Ursiny: Ahoj tato, milý Kubo
Krst knihy / KC Dunaj, Bratislava 18.00
Keď Dežo Ursiny zomrel, jeho syn Jakub mal sedemnásť rokov. Ani v ťažkom období, spojenom s rakovinou, otec neprestával pracovať – komponoval hudbu, nahrával piesne a nakrúcal filmy. Syna brával často so sebou a on to v tom období považoval svojím spôsobom za vzrušujúce. Zvládnuť témy ako rakovina, eutanázia, samovražda, interrupcia iste nebolo ani pre jedného z nich jednoduché. Držalo ich to pri sebe.
Okrem toho tu však ostali intímne chvíle Dežovej samoty, ktoré s prichádzajúcou smrťou čoraz viac vypĺňali myšlienky na syna. Mal pocit, že mu musí odovzdať svoje životné poznanie, a tak mu začal písať listy. Dospievajúci syn mu na ne vzápätí odpovedal. Sú dnes otázky, ktoré sa otca nestihol opýtať?
„Myslím, že dodnes medzi nami prebieha dialóg, dokonca intenzívnejší ako predtým, z rôznych dôvodov,“ povedal Jakub Ursiny v našom rozhovore, keď pred dvoma rokmi vyšli otcove filmy na DVD. Pred časom sa rozhodol jeho hudbu rozdávať ľuďom naživo s kapelou Provisorium, veď má takmer identický hlas.
Otcovu hudbu má zažitú kdesi v sebe, kam, ako hovorí, možno ani sám nedovidí. „Niekde v podvedomí, v detstve, keď sa otcova hudba púšťala doma a na návštevách, keď sa nahrával album Modrý vrch. Tam vyviera ten pramienok, na ktorý sa to začalo nabaľovať.“
Dežo Ursiny zomrel pred 20 rokmi.
Teraz prichádza na pulty kníhkupectiev útla knižka. Volá sa Ahoj tato, milý Kubo a dnes večer ju do života uvedú v Literárnom Klube KC Dunaj. Knižka približuje vzťah otca a syna práve cez spomínané listy, zachytávajúc jedinečný dialóg o najdôležitejších otázkach života aj smrti, ktorá je vždy nebezpečne blízko.
Listy si Dežo s Jakubom vlastne neposielali poštou, prekonávali iba vzdialenosť z jednej izby paneláka do druhej. Pre oboch však dostali obrovský zmysel. Ako píše Ivan Štrpka, básnik a autor Ursinyho pesničkových textov – vďaka listom sa obaja stávali úplnejšími ľuďmi. Ivan Štrpka bude hosťom dnešného večera spolu s Kubom Ursinym, Milanom Laučíkom, Marekom Šulíkom a Jánom Púčekom.
FOTO – PAVOL MATIA
Divadlo Na peróne: Búvaj
Divadlo / A4 Nultý priestor, Bratislava 19.00
Dá sa veľa rozmýšľať o tom, či je starý ten, kto má veľa rokov, alebo ten, čo svojím skostnateným spôsobom života stratil zmysel pre realitu a humor. Kým však človek starobu nepocíti na sebe, väčšinou si myslí, že sa ho netýka. Čo je staroba a čo senilita a kto sú starí ľudia? Ako sa vieme vcítiť do „starej“ kože?
Autorské divadlo na Peróne vyspovedalo na túto tému ľudí v zariadení pre seniorov. Na základe ich výpovedí vznikla koláž smutno-smiešnych výjavov zo života. Zahŕňa drobné životné útrapy, sklamania, pocity šťastia, chcenia, neudržateľných potrieb, ale aj malé milé nedorozumenia a najmä múdrosť šedín.
Tvorcovia sa zdramatizovanou mozaikou pokúšajú zachytiť obdobie, ktoré príde, keď my tu už nebudeme, zahľadieť sa do „vráskavého sveta plného vyblednutých spomienok“. Kolektív autorov napísal hru v spolupráci s režisérom Jánom Luteránom.
FOTO – IFJÚ SZÍVEK
Vyvlastnenie
Tanečné divadlo / Ifjú Szívek, Bratislava 19.00
Vyvlastnenie je síce právnický pojem, ale tvorcom maďarského umeleckého súboru Ifjú Szívek (Mladé srdcia) poslúžil na to, aby dali názov jednej zo svojich inscenácií. Pred dvoma rokmi vytvorili tanečnú drámu, ktorá zachytáva istý úsek histórie v minulom storočí v súvislosti s presídľovaním obyvateľstva po druhej svetovej vojne.
Tento akt vykorenenia dokáže byť dodnes pre žijúcich ľudí traumou, na udalosti z minulosti neradi spomínajú, no stále sa s nimi nevyrovnali, pretože korene ich pôvodu sú veľmi hlboké a pocit skutočného domova sa nedá nariadiť vyššou silou. Zdanlivo úspešné riešenie v podobe segregácie, výmeny obyvateľstva, deportácií a násilného presídľovania sa ukázalo ako dlhodobo problematické.
Inscenácia Vyvlastnenie približuje tanečnú a hudobnú kultúru Maďarov dodnes žijúcich na území Slovenska a zároveň pripomína zlomové historické chvíle, ktoré nadlho ovplyvnili životy mnohých ľudí. O živelných javoch sa tvorcovia rozhodli hovoriť na úrovni emócií a asociácií, pracujúc s myšlienkou, že rôzne kultúry a ideológie v nás môžu vyvolávať potrebu izolácie, ktorá je však silnou dvojsečnou zbraňou.
Predstavenie vzniklo v choreografii a réžii Dušana Hegliho.
