Keď CSABA KISS otvoril v roku 1995 svoju AT HOME GALLERY v Šamoríne, mal len jeden cieľ: urobiť vo vlastnom byte výstavu svojmu bratovi Tiborovi. Túžba vystavovať však pokračovala, a tak sa pokúsil vrátiť život schátralej miestnej synagóge. Keď z nej s manželkou začali vynášať tony vtáčieho trusu, ľudia v okolí si klepali na čelo. Dnes CSABA KISS vedie jednu z najkrajších galérií na Slovensku.
Odkedy vaša galéria existuje, vzniklo či zaniklo už veľa iných kultúrnych centier. Aký je to pre vás pocit?
„Zoberte si, že naša krajina je staršia len o dva roky, a len pár rokov predtým, než sme galériu založili, padla totalita. At Home Gallery je pre nás už teraz obdobím, ktoré necháva za sebou silnú pečať.“
Ako to bolo na začiatku?
„Bolo to v období, keď sme sa s manželkou Susanne pred dvadsiatimi rokmi vzali. Mali sme v Šamoríne štvorizbový byt a zdal sa nám priveľký. Vraveli sme si: jedna izba by nám úplne stačila, čo keby sme zvyšok priestoru využili na domácu galériu? Túžil som urobiť výstavu svojmu bratovi. Začal som s výstavou jeho olejomalieb. Keď sme neskôr otvorili synagógu, preniesli sme ju aj tam.
Cesta – inštalácia Ilony Németh. 20–ročný prierez výstavami teraz prináša galéria vo fotografiách. ⋌FOTO – AT HOME GALLERY (4x)
Ako ste na priestor synagógy vlastne prišli? Pamätáte si ju z detstva?
„Práve to. Veľmi dobre. Náš rodičovský dom stál hneď vedľa nej. Ako deti sme sa pred ňou hrávali a už vtedy som si uvedomil, koľko ten malý priestor pre členov židovskej komunity znamenal. Stretávali sa tu na svojich obradoch a rituáloch. Keď som sa na to potom v dospelosti rozpamätal, celkom spontánne ma to k nej ťahalo.“
Usilovali ste sa o ňu za mečiarovských čias. Nebáli ste sa, že to bude zbytočné?
„To obdobie bolo veľmi divoké a temné, ale mali sme s manželkou veľa energie. Oboch nás myšlienka otvoriť v synagóge galériu nadchla. Spontánne sme jej prepadli, hoci sme išli úplne opačným smerom ako podnikatelia, ktorí si chceli čo najviac nahonobiť. Veď išlo aj o záchranu vzácnej pamiatky.“
Z inštalácie Bohuša Kubinského.
Na obnovu ste potrebovali veľa peňazí.
„Podporilo nás veľa priateľov a dobrovoľníkov, ktorí mali pre nás srdce na dlani. Najprv to boli len malé sumy, ale postupne sa to nazbieralo. Synagóga sa otvorila po päťdesiatich rokoch. Mnohí miestni ani nevedeli, že nejaká existuje.“
Prijalo vás mesto?
„Najprv veľmi skepticky. Niektorí miestni ľudia prejavovali vyslovene averziu. Napríklad, keď sme chceli dať zaskliť okná, našli sme si o dve ulice ďalej jedného sklenára. Dohodli sme sa s ním, a nakoniec nám tie okná nezasklil. Nebol priateľský, šomral, komu to zas tá synagóga bude slúžiť.“
V akom stave bola, keď ste ju prevzali?
„Okná vybité, všade tony špiny, prachu, vtáčieho trusu. So Susanne sme odpad vynášali vo fúrikoch celé týždne. Všetko bolo vlhké, zatuchnuté. No keď prišiel ten deň, že sme sňali z okien kartóny, to bol nezabudnuteľný pocit: interiér odrazu zalialo nádherné svetlo. Ľudia si, samozrejme, klepkali na čelo – čo títo robia? My sme však v hlave mali už koncept výstavy môjho brata. A tá nás hnalo dopredu. Veľa vecí sme riešili improvizovane – napríklad elektrinu sme natiahli od mamy cez plot. No výstava sa nakoniec podarila a potvrdila, že ľudia majú záujem.“
Návšteva dalajlámu v roku 2000 a vytváranie mandaly.
To mohol byť len jednorazový záujem, keď išlo o ich rodáka.
„Pokračovanie prišlo opäť spontánne. Stretli sme sa s výtvarníčkou Ilonou Némethovou a vraví, že má sen urobiť projekt, v ktorom by nainštalovala železničné podvaly. Vtedy bola začínajúcou autorkou a bol to veľmi odvážny nápad. Nám sa páčil a hoci sme mali pochyby, či mu ľudia porozumejú, rozhodli sme sa ísť do toho. Takže sme tie podvaly museli zohnať a potom nainštalovať – čiže, aby pôsobili prirodzene, museli sme ich sčasti zakopať do zeme pred synagógou.“
Čo povedali ľudia?
„Keď prišli na vernisáž, zdalo sa im to celé čudné, ale keďže pršalo, ocenili nápad, že sme na zablatený dvor dali drevá, po ktorých môžu v suchu prejsť až do priestoru synagógy. Tam sa potom pýtali: A kde je to umenie? Práve ste po ňom šliapali, hovorili sme im vtedy so smiechom.“
Čo bolo pre vás pri výbere autorov najdôležitejšie?
„Aby umelec, ktorý u nás vystavuje, cítil priestor a atmosféru, ktorú mu synagóga ponúka. V tomto duchu vznikli u nás desiatky projektov. Každá inštalácia mala svoju výnimočnú podobu, dokonca vlastnú vôňu.“
Inštalácia Daniela Fischera, rok 2013
Budem úprimný – keby nebolo galérie, už by sme na Slovensku neboli. Už viackrát sme balili kufre, lebo sme pochybovali, či to tu má zmysel. Veď aj dnes sú ľudia ľahostajní k hodnotám.
„Práve vtedy sme sa nasťahovali naspäť do rodičovského domu a rozbehli obnovu budovy priľahlej židovskej školy. Predtým slúžila ako autodielňa. Chodilo k nám mnoho umelcov aj zo zahraničia a bol čoraz väčší problém ich ubytovať. Práve s príchodom dalajlámu sme otvorili nové priestory. Býval tu s tibetskými mníchmi, manželka im varila, mohli sme sa za stolom voľne rozprávať. Nesmierne vľúdny a skromný človek. K výročiu galérie nám poslal v liste blahoželanie. Poštou prišla nádherná obálka, dokonca voňala!“
Všetko robíte spolu s manželkou. Čo galéria znamená pre vaše rodinné vzťahy?
"Budem úprimný – keby nebolo galérie, už by sme na Slovensku neboli. Už viackrát sme balili kufre, lebo sme pochybovali, či to tu má zmysel. Veď aj dnes sú ľudia ľahostajní k hodnotám."
Čo vás tu drží?
„Ľudia. A pocit, že je dôležité, aby bolo na Slovensku, práve tu v Šamoríne, v dvojjazyčnom meste, také otvorené miesto pre umenie, kde nefungujú politické záujmy, kam môžu prichádzať tvoriť ľudia z rôznych krajín, kultúr a hovoriť rôznymi jazykmi.“
Na vašu oslavu dnes príde aj prezident Andrej Kiska, váš osobný priateľ. Cítite sa stále nezávislý od politiky?
„Žiadna politika náš vzťah neovplyvňuje. Mimochodom, ak sa sem nejakí politici chcú prísť pozrieť, nech sa páči. Ale tie záujmy nech nechajú doma.“
