Článok pokračuje pod video reklamou
Keď v roku 1993 nakrúcal Jonathan Demme film Philadelphia, chystal sa na nezvyčajný a trochu aj provokujúci krok. Mali sa v ňom pobozkať dvaja muži, a nie všetci herci to vtedy aj boli schopní na obraze risknúť. Tom Hanks a Antonio Banderas to urobili, a život šiel krásne ďalej.
Tohtoročný festival v San Sebastiane zaradil do hlavnej súťaže film, ktorý akoby chcel narušiť pokoj a optimizmus. Znovu otvára tému ľudských práv, úvahy, či sú zabezpečené a prirodzené. I keď už niekoľko týždňov v USA platí zákon, ktorý umožňuje, aby manželstvo uzatvorili aj osoby rovnakého pohlavia.
Film sa volá Freeheld a hlavné postavy v ňom majú Julianne Moore a Ellen Page, napísané podľa skutočných udalostí. Moore prijala úlohu policajtky z New Jersey v konečnom štádiu rakoviny a stelesňuje jej boj za to, aby sa aj v jej prípade uplatnilo bežné právo – že keď zomrie, bude jej dôchodok dostávať ten, koho má rada. Keďže však „ten“ bola „tá“, volení zástupcovia v jej okrese s tým mali problém. Z posledných síl preto musela hľadať argumenty a skladať si v hlave prejav, ktorý sa zakaždým začínal aj končil slovom rovnosť.
Režisérom filmu Freeheld je Peter Sollett a jeho scenáristom Ron Nyswaner – ten istý, čo napísal aj Philadelphiu. To sa aj celkom jasne prejavilo na podobnej štruktúre filmu. Jeho sila skôr vychádza z tradičných pokladov americkej kinematografie, z toho, že filmári sa môžu spoliehať na bohaté príbehy z prostredia zákona a práva. Freeheld je síce dosť depresívnym obrazom netolerantného prostredia, ktoré v súčasnej americkej polícii stále je, zároveň však pripomína, akú moc majú ľudia, keď pochopia, že právo je ich moc a zbraň.
