Okrem výstavy Zakázané koláže, ktorú Viktorovi Hulíkovi otvorili včera v galérii Linea na Drieňovej 34 a ktorá potrvá do konca apríla, si jeho diela po 26. januári ešte budete môcť pozrieť v Galérii Slovenskej sporiteľne.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
„Sú to koláže z rokov 1980 až 1985. V tom období som sa venoval manipuláciám so zobrazením, obyčajne išlo o výsek krajiny,“ hovorí autor diel Viktor Hulík. „Výstavy sa konali len pod hlavičkou Zväzu výtvarných umelcov a po schválení komisiou. Už dávnejšie bolo jasné, že moje práce sa nezhodujú s predstavami ľudí, ktorí o výtvarnom dianí vtedy v podstate rozhodovali, hlavným ideológom stráženia čistoty bol vtedy Ladislav Skrak. Výstava bola zakázaná, lebo Hulíkova tvorba je vraj príliš pesimistická.“
V čom bol ten pesimizmus skrytý?
„Vtedy problém životného prostredia akože neexistoval. V socializme aj životné prostredie bolo radostné a optimistické, zásahy doň sa nekonali a všetko bolo kóšer. V tom čase sa koncipoval materiál Bratislava Nahlas, v rámci ktorého s ozvali aj ochranári. Som rád, že výstava je tu teraz znovu s tým istým kurátorom Jánom Abelovským.“
Nemáte pocit, že je vo vás niekoľko tvorcov?
„Ja to tak nevnímam, práveže sa mi zdá, že moje práce majú veľmi logický vývoj. Čakám už len na vek – ak dožijem – keď sa robia retrospektívne výstavy. Tam, dúfam, bude vidieť logickú postupnosť mojej tvorby, na ktorej si veľmi zakladám. Koláže najprv začali prijímať tretí rozmer a napokon aj pohyb. Pokiaľ narážate na Čumila, máte pravdu, že to bolo niečo odťažité. Ale to bol vyložene len taký gag, ktorý do môjho výtvarného prejavu naozaj nezapadá.“
Bol to ale dobrý gag. Máte pre nás nejaký ďalší?
„Vôbec som nepočítal, že to s Čumilom takto dopadne. Bol som si vedomý aj toho, že kritika bude mať výhrady, tak som sa k Čumilovi ani nechcel hlásiť. Je to vydarená vec. No, gagov by bolo plno, ale nie je to také jednoduché. Najťažšie je to vždy s finančným zázemím.“
Bratislavčania oceňujú letné výstavy Socha a objekt. Bude myšlienka vystavovania sôch v uliciach mesta pokračovať?
„Bude pokračovať aj napriek problému, ktorý vznikol so sochou americkej výtvarníčky Betty Goldovej v prezidentskej záhrade. Osobne si myslím, že nebolo rozumné vysloviť požiadavku o odstránení sochy na základe osobného názoru. Dohoda so Starým Mestom je zatiaľ taká, že Socha a objekt bude aj v Grassalkovichovej záhrade.“
Nie sú Bratislavčania dosť kultúrni na to, aby mohli mať v plenéri mesta voľne inštalované sochy?
„Prvé ročníky projektu Socha a objekt, keď sme vystavovali priamo v centre, v uliciach mesta, znamenali problémy s vandalmi. A aj problémy so schopnosťou ochrániť umelecké objekty pred nežiaducimi zásahmi a atakmi. Pôvodne som mal plán, že sochy, ktoré po výstave prípadne zostanú, zozbierame a vytvoríme akýsi medzinárodný park sôch, permanentne prístupnú kolekciu v bezprostrednom styku s divákom. Uvidíme, či sa to časom podarí zrealizovať.“
Sochy, ktoré dostáva mesto do daru, pochádzajú väčšinou zo zahraničia. Je pre našich výtvarníkov pridrahé darovať mestu svoje diela?
„Už prevedenie diela do materiálu je finančne veľmi náročné, zvlášť vo veľkých rozmeroch, aké i vyžaduje inštalovanie vonku. Architektúra je totiž soche dosť silným konkurentom. A nie každý náš výtvarník jednak robí a jednak má možnosť vytvoriť takéto veľkorozmerné diela. Keby však vznikla požiadavka zo strany mesta, určite by ju mnohí radi zrealizovali.“
MILADA ČECHOVÁ
