Z predstavenia Transdanubia-Dreaming. FOTO - DPA
Viedeň je najlepšie mesto na svete. Najmä pre Viedenčana, ktorého to odvialo práve do Berlína. Tak ako viedenského dramatika Bernharda Studlara roku 1998. Studlar mal vtedy dvadsaťpäť rokov a vlastne sa len práve stával dramatikom. Preto začal študovať „scénické písanie“ na berlínskej umeleckej vysokej škole.
Bolo to po prvýkrát, čo sa odsťahoval a začal žiť v inom meste. Berlínske štúdium bolo príjemné: Studlar objavil vo svojom švajčiarskom spolužiakovi Andreasovi Sauterovi kongeniálneho partnera na písanie. Písali spolu. Výsledok sa volal: „A je iná“ - životopisná skladačka domnelej vrahyne. Dostali za ňu hneď Kleistovu cenu 2000 a už bol v brandži. Nasledovali ďalšie hry, a na tej najnovšej, na objednávku Stuttgartu, sa práve pracuje.
Boli aj témy, ktoré sa týkali iba jedného z nich: tak sa Studlar sám pustil v berlínskom exile do Transdanubia-Dreaming, veľmi osobného „kusu Viedne“, ako sa hovorí v podtitulku. „Vo Viedni by som tú hru zaručene nikdy nenapísal,“ povedal s jemnou, ale nezameniteľnou viedenskou intonáciou v hlase. „Odstup mi uvoľnil výhľad na veci, ktoré človek inak nevidí.“ V melancholických scénach pátra Studlar vo svojej hre - vôbec nie nevinnej - viedenskej duši, prísne podľa motta Thomasa Bernharda: „Sme Rakúšania, sme apatickí.“ Naozaj sa tam toho priveľa nedeje. Väčšinu času sedia jeho malomeštiacke postavy vo svojich predzáhradkách na predmestí Viedne vo Viedenskom lese alebo v bufete s kebabmi na brehu Dunaja a opito mudrujú o živote a láske. Je tu aj taxikár nadávajúci na „čušov“ - len sa nebojte žiadnych klišé.
Úspech dáva Studlarovi zapravdu: Transdanubia-Dreaming vyhralo roku 2001 hlavnú cenu na heidelberskej aukcii hier a teraz bude poctené premiérou vo viedenskom Burgtheatri. Studlar príležitostne zaskočí na skúšku. Žiadny problém - berlínske štúdium práve ukončil. A je znovu vo Viedni.
STEFAN SCHMITT, Viedeň
