Sú rôzne typy zlých filmov. Niektoré vyvolávajú polemiku, na iných možno oceniť zábavné nedokonalosti. Posledný film Víta Olmera Waterloo po česku nie je ani jedným z nich. Zo začiatku možno nadobudnete pocit, že ide o ťažko pochopiteľnú zábavu a sebairóniu, no tento pocit netrvá dlho. Čoskoro ho vystrieda odpor a otázky týkajúce sa príčetnosti tohto kedysi úspešného režiséra.
Vít Olmer má na konte niekoľko úspešných a inteligentných komédií, okrem iných napríklad Co je vám, doktore? alebo Ako jed. Okrem tých však aj množstvo prešľapov, ktoré charakterizovali najmä jeho tvorbu po roku 1989. Olmer sa snažil vyjsť v ústrety masovému vkusu a bol ochotný zájsť ďalej ako na pol cesty k divákovi (Playgirls I a II, Ještě větší blbec než jsme doufali). Ak už to neprinieslo rešpekt filmárskej obce, dostavil sa aspoň komerčný úspech. Tankový prapor sa stal najnavštevovanejším českým filmom desaťročia a v prvej desiatke sa ocitla aj Nahota na prodej. Ešte krátko po revolúcii témou Olmerovho filmárskeho príbehu mohlo byť hľadanie príťažlivého obalu pre výpoveď. Dnes už o kompromise medzi formou a obsahom hovoriť nemožno. Zostal totiž len obal. Nepríťažlivý, nefunkčný a hlúpy.
Waterloo po česku je adaptáciou Olmerových poviedok písaných pre časopis Playboy. Pričom ich literárnosť sa proti všetkým nepísaným pravidlám preniesla aj na plátno. Do duševných stavov nás uvedie komentár (samotného režiséra) popisujúci vnútorný zápas hlavných hrdinov. Navyše často až trestuhodne zdvojuje to, čo divák sám vidí na plátne. (Jediným rozumným vysvetlením kvánt textu môže byť snaha osloviť divákov s vážnymi poruchami zraku.) Fantóm literatúry je však prítomný aj v dialógoch, ktoré pôsobia dojmom, že ich herci pri nahrávaní postsynchrónov čítali. Ak aj na papieri mali iskru a pointu, v amatérskom filmovom spracovaní sa z nich všetko vytráca. Ide len o mlátenie prázdnej slamy bez dramaturgie. Neuveriteľná koncentrácia nefunkčných, prvoplánových a trápnych dialógov. Akoby samotnému Olmerovi ušlo, čo vlastne tými poviedkami chcel povedať či aspoň naznačiť.
Posledným klincom do rakvy bolo obsadenie Jiřího Krampola do hlavnej päťúlohy. Zdá sa, že účinkovanie v televíznych estrádach navždy poznačilo jeho herecký rozsah a svojský zmysel pre (ne)humor. Horšia je už len Olmerova manželka S. Chytrová, ktorá si zahrala v prvej poviedke Francouzská trojkombinace. Jej pokusy o psychologizáciu vlastnej postavy vyznievajú podobne dojemne ako citácie z Nietzscheho na súťaži Miss Slovensko.
Waterloo po česku je vzácnym príkladom filmu, na ktorom vskutku nie je čo pochváliť. Jediným pozitívom môže byť v budúcnosti snáď len jeho výpovedná hodnota v súvislosti s rôznorodosťou českej kinematografie na začiatku tohto storočia. Ak si z nás Olmer predsa len vystrelil, išlo o veľmi krutý žart. A pravdepodobne posledný. Napokon, ani Napoleon po Waterloo nedostal ďalšiu šancu.
Autor: Jaroslav Ridzoň
