Marián Geišberg - herec, otec Martina Geišberga
Pamätáte sa, prečo ste svojmu staršiemu synovi dali meno Martin?
Kdesi som čítal, že písmeno "r" v menách dáva ich nositeľom bojovnosť. Môj druhý syn ho má tiež, volá sa Marek. Teraz v tom máme všetci traja mierny zmätok, pretože sa na ich účtoch občas ocitnú moje honoráre.
Chcete mať synov-bojovníkov?
Chcem, aby boli v tomto svete kúsaví. Aby nemávli rukou nad tým, ak ich niekto pohryzie. Neviem, či sa mi to podarilo, pretože obaja majú miernu povahu. Možno som ich mal viac vychovávať, keď som bol ešte bojovníkom sám, teda mladší.
Bol váš starší syn Martin niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Bol problémový už len v tom, že bol prvý a ja som nemal žiadne skúsenosti. Myslel som si, že mám na všetko patent, takže Martin vychytal všetky chyby mojej zlej výchovy.
To bol skôr váš problém, nie?
Áno. Čo sa týka Martina, bol trochu lenivší a ja som ho musel do mnohých vecí nútiť. Mal starosti, napríklad na strednej škole. Dvakrát ho vylúčili z gymnázia v Trnave a istý čas som sa bál, že neukončí stredoškolské vzdelanie. A to iba preto, že sa asi dlhšie díva do očí a je pri tom ticho - niektorých ľúdí to strašne znervózňuje. Má v sebe niečo drzé a dráždivé, čo ľudí rozčuľuje.
Je vám to na ňom sympatické?
Nechcem, aby na to raz doplatil. Myslím, že je to niekedy dosť nebezpečné, keď sa na niekoho dlho pozeráte, zvlášť, napríklad, v slovenskej krčme alebo v MHD to nemusí dobre skončiť. Aj ja rád pozorujem ľudí navôkol, ale teraz už viem, že je lepšie pozrieť sa len dvakrát, krátko, spraviť si úsudok a už sa tam radšej nepozerať. Martin na to ešte neprišiel. Hľadí bezočivo a ešte mu na tvári aj vidno, čo si myslí.
V čom ste si s Martinom podobní?
Asi v tom, čo si myslíme o svete. Svoj názor som nadobudol životnou skúsenosťou a Martin zas má vynikajúcu pozorovaciu schopnosť. Veľmi skoro pochopil, čo je pretvárka a čo je skutočné.
V čom ste odlišní?
Myslím, že ja dokážem urobiť podstatne väčší rozruch, keď sú problémy. On je trochu ľahostajnejší, vie sa "odstrihnúť". Niekedy mu to aj závidím a snažím sa od neho učiť. Dopraje si čas na vydýchanie, má nadhľad.
Za čo ste ho v detstve najviac chválili?
Bohužiaľ, chválu vo výchove nepoužívam. Určite je to chyba. Ak to urobím, tak väčšinou za maličkosti. Nedávno som ho pochválil za to, ako okolo jazierka do drte osádzal kamene a vyrezal pár vecí do lipového dreva. Chcel som ho chváliť za školu, ale v tej sa mu, ako som už spomínal, príliš nedarilo.
Čítali ste mu v detstve rozprávky?
Moja manželka deťom čítala rozprávky a spievala pesničky. Keď boli chlapci malí, vnímal som svoju profesiu veľmi vážne. Stále som bol v divadle. Začínal som v Prešove. V tom čase som si myslel, že treba strašne veľa pracovať. Na jednej strane to bolo dobre, ale dnes si myslím, že som pri toľkej práci zmeškal kopu životných vecí.
Čo myslíte, že by vám syn mohol vyčítať?
Vytýka mi, že som morózny, že príliš často frflem, aké je ťažké ich vychovávať a koľko peňazí to stojí. Nemá rád, keď robím z komára somára až slona.
Myslíte, že si rozumiete?
Určite.
Pomáhate mu nejako dodnes?
Zakaždým, keď som navrhol svoju pomoc a spoluprácu, vždy ju odmietol s výhradou, akoby sa bál byť zodpovedný za to, čo vymyslím ja. Hľadá si vlastnú cestu. Niekde v úzadí počíta s rodičovskými radami, ale nesnaží sa nimi riadiť.
Chceli ste, aby vás synovia nasledovali v herectve?
Nechcel som to ani od jedného z nich, lebo viem, aká je to profesia. Je skôr pre ženy, ako pre mužov. Predstavoval som si pre Martina niečo osobnostné - prácu, ktorá bude záležať len na jeho rozhodnutiach a šikovnosti.
Dramaturgia môže byť taká, nie?
Nakoniec sa mu to naozaj podarí.
Nedávno vydal vlastné CD Neladí, nevadí. K nahrávke privolal svojich dvoch veľkých synov - študenta dramaturgie Martina, ktorý tu hrá na fujare, píšťalách a gitare a študenta herectva Mareka, ktorý bubnuje. Minulý rok nakrúcal pre STV snímku Dlhá krátka noc a pripravuje sa na pokračovanie nakrúcania filmu Agnieszky Holland Jánošík, kde je zbojníkom Jakubom Šutkom.
Martin Geišberg
študent dramaturgie,
syn Mariána Geišberga
Boli ste niekedy problémové dieťa a v čom?
Som ním doteraz, lebo mám alergiu na príkazy a učenie. Gymnázium som, napríklad, študoval šesť rokov. Stredná škola bola pre mňa utrpením a ľutujem tých, čo ju musia navštevovať.
Za čo vás otec najčastejšie chválil a čo vám vyčítal?
Skôr vyčítal, a najviac to gymnázium. Čo sa pochvaly týka, neviem, či by som z jeho úst nejakú prijal.
Prečo nie?
Máme to tak vymyslené... Keď je ticho a nič nehovorí, znamená to, že je všetko v poriadku.
Nechýbala vám pochvala?
Určite áno. Ale dá sa cez to prehrýzť. Človek si nakoniec nájde optimálny spôsob komunikácie. Napokon som pochopil, že z jeho strany je to akási prirodzená vec.
V čom sa vám otec najviac páči?
V tom, že si zachoval svoju vlastnú tvár aj v situácii, keď prišiel pracovať do Bratislavy. Nie je to obvyklé. Myslím, že ho ľudia podľa toho aj berú: buď ho majú veľmi radi, alebo ho neznesú.
Aké vlastnosti ste po ňom zdedili?
Na rozdiel od neho som pokojnejší typ človeka. Napriek tomu, aj ja mám v sebe zvláštny motor, že keď niektorí ľudia začnú robiť niečo, čomu zásadne odmietam porozumieť, tak sa spustí a mám prudkú reakciu presne ako otec. Odovzdal mi vzburu v krvi. No, ale ja radšej odídem a na nikoho nekričím.
V čom ste odlišní?
Viem vnímať veci s väčším nadhľadom, ale myslím, že je to dnes príznačné pre mnohých mladých, určite je to aj generačná vec.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Niekedy je ho veľa. Samozrejme, u neho ide aj o profesionálnu deformáciu, pretože každý človek je ovplyvnený tým, čo robí, a herectvo to so sebou prináša akosi prirodzene.
Rozprával vám rozprávky?
Ak by som považoval za rozprávky to, čo mi porozprával o svete, tak určite. Klasické rozprávky som si však čítal sám. Odkedy som sa naučil čítať som bol do nich zahĺbený až do gymnázia. Dokonca aj teraz si ich prelistujem. Človek si pri nich oddýchne, pretože vzťahy sú v nich oslobodzujúco zreteľné a jednoznačné.
Čím ste chceli byť ako malý?
Chcel som vyrezávať z dreva. Ľudí som vôbec nepotreboval. Vidíte, ako sa to teraz obrátilo.
Pomáha vám otec nejako dodnes?
Samozrejme, už len tým, že sa jednoducho "škrabem po jeho chrbte". Presne tak, ako sa to stane vo všetkých podobných rodinách, kde sa profesia predáva z otca na syna. Remeslo sa u nás dedí: aj môj brat študuje herectvo. Sme trafená divadelná rodina - teta Jana je herečka v Martine, jej muž Matúš Oľha je režisér, ich deti sa tiež uberajú v stopách svojich rodičov. Jedine vetva môjho strýka, ockovho staršieho brata, ktorý odišiel pred rokmi do Ameriky, sa tomu vyhla. My ostatní sme ostali ťažko "postihnutí".
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Asi na našu drevenicu najkrajšiu, najlepšiu.
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Vnukom. Alebo vnučkou? Niekedy si uvedomím, že môj otec ma už mal, keď bol v mojom veku...
Ako často sa stretávate?
S rodičmi som tamer každý víkend. Domov chodím pravidelne a s ockom sa občas stretnem aj v Bratislave, v divadle.
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
Už dávnejšie mi otec spomínal, že sa mu veľmi páčila dcéra jeho stredoškolského profesora geografie. No a stalo sa, že sa pán profesor raz vrátil domov o čosi skôr a pristihol ich...
Martin Geišberg (24) sa pripravuje na záverečné skúšky v poslednom ročníku dramaturgie na Vysokej škole múzických umení. V divadle v Banskej Bystrici nedávno naštudoval rozprávkovú operu Prorok rak, spolupracuje na dramatizáciách rozhlasových hier. So svojím mladším bratom Marekom (20) vyrastal vo Vlčkovciach, v dome neďaleko Trnavy, kde ich rodičia majú veľkú záhradu, troch psov, kocúra, papagája a svojho času chovali aj koňa. Dnes žije v Bratislave.
Autor: Tina Čorná/ Foto: Roman Ferstl
