V poslednom čase zisťuje, že keď niekto ,,zvonka“ kritizuje Bratislavu, dotýka sa jej to až osobne. Lebo jednoducho ide o mesto, v ktorom sa narodila, má ho rada a ani si nevie predstaviť, že by na Slovensku žila niekde inde. Čo však zároveň ani zďaleka neznamená, že by si herečka HENRIETTA MIČKOVICOVÁ myslela, že je v Bratislave všetko v poriadku.
„Napríklad doslova nechápem, podľa čoho sa dnes v Bratislave stavajú nové budovy. Kto ich vôbec schvaľuje. Dokonca priamo v historickom jadre. Myslím na tie rôzne megastavby, ktoré sú až nesmierne neestetické a určite nepredstavujú posledný výkrik architektúry s nejakou dlhodobou trvácnosťou. Pokým iné štáty si starostlivo udržiavajú pôvodný charakter svojich miest, najmä keď ide o mesto hlavné, u nás akoby chýbala čo i len základná koncepcia, vízia jej budúcnosti.
Čo vám v Bratislave chýba?
„Veľké staré, pôvodné kaviarne. Štefánka, Grandka, Luxorka… Tiež by ma zaujímalo ako je možné, že sa tak stalo, že už nie sú… Iste, nové bistrá sú tiež fajn, ale ich atmosféru, tradíciu, nikdy nemôžu dosiahnuť. Nevraviac už o historickej hodnote, ktorú mali.
Mám tiež rada knihy o starej Bratislave, ako sú napríklad tie dve posledné od pána Satinského, ktoré toto všetko sprítomňujú. A rada si v nich aj prezerám fotografie ukazujúce, čo bolo v meste kedysi, a porovnávam s tým, ako to vyzerá dnes.“
Čo potom na Bratislave zasa oceňujete?
„Celkom nedávno vianočné trhy. Tie jednoducho milujem! Samozrejme, nebudem nijako originálna, keď poviem, že sa mi páči aj vynovené centrum. Najmä v lete má so svojimi kaviarničkami až prímorský charakter. Ale prejdite sa tadiaľ teraz v zime, keď sa zotmie. Akoby naraz zomrelo. Ticho, pusto. A nepáči sa mi tiež, že sa odtiaľ vytrácajú obchodíky s celkom bežnými tovarmi. Iste, chápem, nájomné je drahé. Keď to však vedia vyriešiť inde, prečo nie aj v Bratislave? Viete, môj ideál je to, čo som zažila u priateľky v Paríži. Tiež býva v centre, ale ráno som si mohla pokojne zísť dolu na kávu, vedľa si kúpiť ešte teplé croissanty. A nikto sa pritom na vás nepozerá či ste v teplákoch, pyžame, alebo už tip-top v kostýme. Tak toto je to, čo by som raz chcela zažiť aj u nás.“
Kde ste vyrastali?
„Na sídlisku v Karlovej Vsi. Vtedy ešte Dlhé Diely nestáli, a tak sme mali priamo za naším domom obrovský kopec, na ktorý sme ustavične liezli a kde bola, okrem iného, aj obrovská hruška. Ako deti sme na nej neustále viseli a ja som o nej raz dokonca napísala aj slohovú prácu! K tomu si pridajte vinohrady, blízky les. Čiže, určite nemôžem povedať, že by som bola tzv. sídliskové dieťa, ktoré sa nemá kde hrať a len sedí doma. Naopak. Dodnes si pamätám špeciálny otcov hvizd, ktorým mňa a sestru privolával. Dokonca si myslím, že naše detstvo bolo oveľa pestrejšie, než má teraz môj syn. Bolo menej áut, rodičia sa o nás menej báli.“
Čo vám z tých čias utkvelo z Bratislavy v pamäti?
„Dnes už nepremavajúce staré drevené električky, ktoré boli ešte otvorené a dalo sa z nich vyskakovať priamo za jazdy. Alebo vtedy vychytená reštaurácia Zlatý kohút, kde ma brávala mama na obľúbený tatársky biftek. Byty v centre, kde žili známi a priatelia mojich rodičov. Obrovské okná, vysoké stropy. Ohromne sa mi u nich páčilo a prisahala som si, že raz tu budem tiež bývať. Nuž, dodnes sa tak nestalo a vlastne, možno je to i dobre. Keď si uvážim aká je ich údržba finančne náročná, aké mávajú často ošarpané schodiská, ako sa deti nemajú kde hrať. Ale byty v nich sú pekné. To teda áno.“
Roky štúdia na VŠMU vám priniesli iste mnohé. Ale čo mimoškolský život? Bol?
„Pravdaže. Napríklad, len čo som mala trochu peňazí, už som vynechala rannú návštevu školy a utekala dať si raňajky do Carltonu, alebo Devína. Úžasný pocit! No a keď sa mi potom financie minuli, v blízkej samoobsluhe som si kúpila acidofilné mlieko s grahamovým rožkom a tiež bolo dobre. Mám pocit, že sme vtedy žili akosi intenzívnejšie ako je to dnes. Stále sa čosi dialo, stále sme niekde boli. Hoci naši starší kolegovia nám tvrdili, že to nie je nič, že keby sme vedeli ako oni kedysi žili pospolu a čo všetko sa vtedy odohrávalo v kluboch, kaviarňach…“
Na aké divadelné tituly z tých čias si rada spomínate?
„Nesmierne rada som mala Zo života dážďoviek, v ktorom hral, aj ho režíroval môj pedagóg Martin Huba s pani Milkou Vášáryovou. A ešte na inscenácie Vladimíra Strniska v niekdajšej Astorke. Každú som videla určite viackrát.“
A čo vy, študenti?
„Hrávali sme v tzv. kaplnke na Ventúrskej ulici a v Redute. Tu musím priznať, že oproti nám majú dnešní študenti viac príležitostí. Ale je mi ľúto, že práve divadelné štúdio v Redute už skončilo. Pretože malo atmosféru, tradíciu a prešli ním doslova generácie hercov, ktorí dnes tvoria špičky nášho divadla.“
Autor: Jana Lukáčová
