Medzinárodná prehliadka filmu, televízie a videa Febiofest sa dnes presúva na Slovensko. Až do 28. februára bude v ôsmich slovenských mestách - Bratislava, Nitra, Žilina, Martin, Banská Bystrica, Poprad, Prešov, Košice. Dominovať na ňom bude česká tvorba.
Febiofest otvára dnes večer o 19.00 h v bratislavskom Auparku predpremiéra česko-slovensko-francúzskeho filmu Lesní chodci režiséra IVANA VOJNÁRA. Sám režisér však na Febiofeste odporúča najmä dokumenty. „Rôzne žánre hraných filmov si vždy nájdu svojho diváka, ale celovečerných dokumentárnych filmov je stále málo.“
Medzinárodnú premiéru mal film na festivale v Rotterdame. Páčil sa?
„Filmový festival v Rotterdame je v najvyššej kategórii filmových festivalov. A ako jediný sa výrazne sústreďuje na autorskú a nezávislú kinematografiu. Rotterdamský filmový divák je zvyknutý vyhľadávať si svoje témy a svojich režisérov. Ale nedá sa predpokladať, že napríklad reflexia ,češstva‘ v Lesných chodcoch bola Holanďanom blízka.“
Do akej miery pochopí túto reflexiu publikum na Slovensku?
„Všetky filmy rozprávam spôsobom odvíjania viacero paralelných dramaturgických línií. To ma naučila prax v dokumentárnom filme. Predpokladám, že každá vrstva divákov si nájde svoje témy a nechá sa nimi viesť. Takéto filmové rozprávanie si vyžaduje divákovu spoluprácu. A to očakávam aj na Slovensku.“
Lesní chodci vznikli podľa knihy scenáristu Martina Ryšavého. Ako ste hľadali spoločnú reč?
„Literárna príprava filmu bola netypická. S Martinom Ryšavým sme sa asi pred tromi rokmi dohodli na téme hraného filmu. Po napísaní scenára som ho požiadal, aby som mohol pokračovať sám. Len týmto spôsobom viem realizovať témy a myšlienky.“
Čo to znamená?
„Otváram priestor vlastnému videniu sveta a kinematografického tvaru. Pri nakrúcaní zároveň pracujem so stále novými okolnosťami, ktoré mi život ponúka. Aj vrátane toho, že do príbehu vkladám príbehy protagonistov. Je to veľmi riskantné a pre diváka nezvyčajné.“
Prečo?
„Pretože sa stále pohybujem na hrane hraného príbehu a príbehu o predstaviteľoch filmu. V takomto rozsahu som tento spôsob rozprávania použil prvýkrát.“
Slogan filmu znie: Je možné zatúlať sa z cesty vlastného osudu? Ako znie odpoveď?
„Je to možné. Vo filme rozprávame o tom, že niektoré predurčenosti - národné, rodinné, ľudské - existujú. Príbeh však naznačuje, že osud je silná determinácia, ktorej sa nedá úplne uniknúť ani podľahnúť. Osud nás vedie, pokúšame sa vtesnať do jeho formy, môžeme však bojovať, vytvárať si nové šance. Je to asi naša jediná možnosť, aj keď zrejme bezvýsledná.“
S kameramanom filmu Litovčanom Ramunasom Greičiusom ste vraj dosť využívali improvizáciu. V čom to bolo príjemné?
„S improvizáciou a s veľkou voľnosťou pri nakrúcaní vytváram stále nové situácie. Napĺňam a obohacujem nimi základné myšlienky príbehu. Tento spôsob práce je pre mňa nutný. Neodporúčam ho však všetkým ako vhodnú metódu. Ramunas Greičius nakrúcal niektoré veľmi spektakulárne projekty a na Lesných chodcoch sa musel snažiť minimalizovať svoje požiadavky aj vyjadrovacou formou.“
Hlavnú postavu stvárnil Jiří Schmitzer. Mysleli ste na neho od začiatku alebo to bola súčasť improvizácie?
„S Jiřím Schmitzerom sme sa dohodli na spolupráci v čase, keď bol dokončený scenár. Má v sebe veľa hereckej autenticity.“
Vo filme vystupujú herci i neherci. Vyhovuje vám táto riziková situácia?
„Kombinácia hercov a nehercov nie je v kinematografii nič nové. Profesionálni herci v takých hraných filmoch musia stlmiť svoje výrazové prostriedky, a to im často pomáha nájsť v herectve to ,niečo‘, na čo by už dávno takmer zabudli.“
Debutovali ste Cestou pustým lesem, teraz pokračujete Lesnými chodcami. Radi sa túlate opusteným lesom?
„Od dokumentov k hraným filmom sa uberám stále rovnakou cestou. Stále je čo hľadať a opravovať. Už ma zaujíma cesta k ďalšiemu filmu. Nesmeruje k ceste lesom, ale bude uprostred veľkomesta. Som výrazne mestský človek, les je v obidvoch mojich hraných filmoch metaforou.“
