e - maison de la poesie. Bol to jeho krst Parížom. Späť na domovskú scénu Moravského divadla v Olomouci, kde už piaty rok pôsobí ako šéf činohry, si tak priniesol parížsku skúsenosť.
Ako sa dnes z Olomouca dostane divadelný režisér na skusy do Paríža?
„Napríklad aj lietadlom. Bolo to šťastie. Francúzska herečka slovenského pôvodu Antónia Miklíková založila v Paríži divadelnú spoločnosť La ligne bleue des Carpates - Modrá linka karpatská a ponúkla mi réžiu prvého ‚pilotného‘ projektu.“
Čím je príprava predstavenia v iných podmienkach iná, zaujímavejšia, alebo naopak problematickejšia?
„Pre mňa to bola po dlhšom období práca v malom priestore s dvoma hercami - Antóniou Miklíkovou a Scottom Thrunom. Známy divadelný a filmový herec André Dussollier sa v predstavení divákom prihovára úvodnou básňou, samozrejme z playbacku. Mimochodom, v pivnici, kde mal svoje divadlo markíz de Sade. Theatre Moliére - maison de la poesie je veľmi príjemným a inšpiratívnym divadlom poézie a priestorom v centre Paríža.“
Aký bol váš divadelný jazyk?
„Noví spolupracovníci, ľúbostná lyrika, pôvabná talentovaná herečka, temperamentný herec, pôvodom Kanaďan, to boli veľmi vzrušujúce impulzy. Komunikovali sme po slovensky, anglicky a trochu po francúzsky. A v momente, keď všetci pochopili aj môj takzvaný divadelný jazyk, úloha tlmočníka bola zbytočná. S autorom svetelného dizajnu sme komunikovali rečou svetla, s hudobným skladateľom rečou hudby a s hercami gestom slova, emóciou duše a rečou tela.“
Aký je to vlastne príbeh?
„La Fureur d‘aimer je príbeh náhodného stretnutia muža a ženy. Spolu prežijú vášnivé stretnutie a lásku. Prejdú fázou každodenného života. Nevyhnú sa ani dramatickému konfliktu, neporozumeniu a rozchodu s príchuťou nenávisti.“
Láska a nenávisť?
„Shakespeare v jednej svojej hre hovorí, že aj nenávisť je iba láska v prestrojení. A herci spolu komunikujú prostredníctvom tematicky vybraných básní. V troch životných etapách jedného vzťahu znejú Baudelaire, Bonnefoy, Eluard, Verlaine, Cvetajevová, ale aj Haugová, Podracká a Válek. V slovenskom origináli.“
Prijali Francúzi túto exotickú jazykovú vložku?
„Divákov upútala slovenčina, ktorá ešte navyše na moje prekvapenie evokovala silné erotické napätie. A to nechali na seba pôsobiť veľmi radi, veď sú Francúzi!“
A premiérové publikum?
„Premiérové publikum zasadlo na sedadlá v kabátoch, v rukách igelitky z priľahlých obchodov.“
Igelitky?
„V Paríži v ten deň totiž prepukli veľké januárové zľavy. Inscenácia ich však dokázala udržať v pozornosti a na konci dokonca spontánne kričali: Bravó! Mimochodom, ani v iných divadlách sa neodkladajú kabáty v šatni. Maximálne motorkári svoje prilby. A v momente, ako sa začne predstavenie, sú všetci okamžite spojení a sústredení. V našich zemepisných šírkach sme skôr zvyknutí prežívať divadlo ako spoločenskú udalosť. Tam je to prirodzená potreba a súčasť života.“
Ako ste videli dnešný Paríž, jeho ľudí, atmosféru a kultúrnu ponuku?
„V predstaveniach, ktoré som videl, bolo dôležité slovo, a tomu bolo všetko ostatné umiernene podriadené. Bez veľkých emócií a originálnych režijných výkladov, sústredné skôr na racionálnejšiu zložku herectva.“
Napríklad?
„Napríklad Don Juan v Comédie Francaise ležérne ubiehal v rovnakom temporytme celé tri hodiny.“
Hodili ste si peniažtek do nejakej fontány?
„Namiesto peniažkov do fontány som rozdával kolegom šupiny zo štedrovečerného kapra. Znamenajú veľa peňazí a šťastia po celý rok. A to všetko bude naša privátna divadelná spoločnosť veľmi potrebovať. Pripravujeme totiž ďalší spoločný projekt. Tentoraz na tému ‚slobody‘ s dominantnou inšpiráciou rómskej kultúry. Uvidíme.“
VIERA LANGEROVÁ
