Tak vznikla kniha Dublety (Kalligram, Bratislava 2002), prinášajúca 43 dvojpohľadov či dvojrecenzií pôvodných i preložených diel najrozličnejšieho druhu, od filozofie po beletriu, vydaných na Slovensku alebo v Čechách, ale aj diel výtvarných, divadelných a filmových. Tieto texty vychádzali pôvodne od novembra 1997 do júla 2001 v mesačníku OS. Nevšedné na tomto projekte sú dve veci: že profesionálni filozofi píšu takmer výlučne o výkonoch v oblasti umenia a že podľa úvodných slov iniciátora celej akcie pri výbere komentovaných diel hral úlohu jeho „výsostne privátny vkus“. (Aspoň v zátvorke poznamenajme, že vkus nemal zlý).
Znamená to teda, že Marcelli a Petříček sa Michalovičovi otrocky podriaďovali? Vonkoncom nie. Sám uvádza, že u oboch bral do úvahy „príbuzné štýly myslenia“, a tak jeho „príkazy“ boli iba akousi inšpiráciou. Knihy sa im dostávali do rúk síce podľa jeho vkusu, no pri ich interpretácii uplatňovali vždy svoj vlastný.
Už to pokladám za nóvum, že v ich analýzach sa nevyskytuje čo len náznak onoho literárnokritického žargónu, ktorým sú zaplavené mnohé recenzie, no nevyskytuje sa tu ani zložité prázdno, také charakteristické pre mnohé filozofické texty. Marcelli tak ako Petříček sa nestavajú do pozície arbitrov, usilujú sa pochopiť zmysel toho-ktorého diela - veď ten musí koniec koncov hľadať aj neodborník na danú oblasť umenia - a sformulovať ho.
Nik od nich nežiadal, aby ich názor spĺňal profesionálne kritériá, uplatňované pri kritike príslušných umení, skôr aby spĺňal kritériá osobného názoru. A ten sa dá vysloviť mnohorako. Dosť markantnou črtou ich analýz je istá zdržanlivosť v hodnotení; nevynášajú verdikty, nehierarchizujú, nerebríčkujú, iba definujú a niekde dokonca vyslovujú len svoje dojmy. Napokon „výberca“ siahal vždy iba po overených hodnotách. Signifikantné sú v tomto ohľade napríklad ich pohľady na Johanidesovu literárnu a Paštékovu maliarsku tvorbu.
Miroslav Marcelli začína spomienkou na čítanie prozaikovho diela v šesťdesiatych rokoch a jeho terajšie vnímanie je dosť rozdielne a Petříček si spomína na príležitostné stretávanie sa s maliarom a opakovane mu vyjadruje svoju úctu, čo ešte väčšmi zdôverňuje ich recepciu daných artefaktov. Nezriedka dochádza medzi nimi k nedohovorenej názorovej zhode.
Nedá sa ani len heslovite vymenovať všetky diela a autorov, ktorým obaja filozofi venovali svoju pozornosť. Aspoň niekoľko mien naznačí spektrum ich záujmu: spisovatelia Thomas Bernhard, Italo Calvino, Joseph Roth, Lajos Grendel, Virginia Woolfová, maliari Milan Paštéka, Rudolf Fila, filmy Vertigo, Vtedy na Západe a, samozrejme, filozofi Deleuze, Derrida, Foucault, Lyotard.
Výhodou Dubliet je, že ich možno kdekoľvek otvoriť a čítať a že okrem vecnej informácie poskytujú i pozvanie do textov a obrazov i porovnanie dvoch uhlov pohľadu. Zvláštne, že Peter Michalovič nevybral ani jedno básnické dielo, veď obaja interpreti disponujú patričným jemnocitom, fantáziou a trpezlivosťou, akú si čítanie poézie vyžaduje.
