Ako je to s hanbou a Latinákovcami?
Prvýkrát som to počul od strýka Vlada, otcovho brata, ktorý povedal, že Latinákovcom hanbu vyoperovali.
Myslela som si, že len vám. To je generačné?
Všetkým, aj otec toho stihol dosť.
Vy ste z Hriňovej, však?
Rodičia sú z Heľpy. Horehronci!
V Hriňovej ste vraj s otcom vystupovali. Čo to boli, estrády?
Ja som k ich partii nepatril. Dali sa dokopy štyria - šéf mestského kultúrneho strediska, šéf jednoty, bajúzatý šéf elektrikárov a jeden údržbár, ten písal aj texty. Volalo sa to Variácie Matúša Baťku, a bola to taká ľudová zemitá zábava - príhody, básničky, vtipy z podpolianskeho života. Malo to byť jedno veľkonočné vystúpenie, ale nakoniec z toho bolo osemnásť repríz. Variácie Matúša Baťku II. už mali celokrajový rozsah - išli na turné. Povymetali kultúrne domy na okolí.
Vás k sebe nepribrali?
Nie, ale ja som zobral otcovi scenár, naučil som sa fóry a robil som svoje estrády na škole.
Spomínali ste ďalšieho bez hanby - strýka Vlada. Celá rodina bola ochotnícka?
Nie, len otec. Strýko Vlado robil zápasenie a strýko Fero je tiež expert. Má výborný hlas, vždy sme sa tešili, ako si na podpolianskych slávnostiach zarúkame. Lenže ja som po hodine vychrčaný a on vládze. Otec je zo štyroch súrodencov, traja bratia a jedna sestra. U nás je to tiež tak - mám dvoch bratov a jednu sestru.
Z toho, čo ste videli u otca, pochádzal exibicionizmus, ktorý vás doviedol na herectvo?
Na strednú školu som sa hlásil za umeleckého kováča do Kremnice. Nezobrali ma, ale prijali ma na umelecko-remeselné spracovanie skla, odbor fúkač. Som sklár.
Ako to bolo s herectvom? Kto vás podporil?
No, baby mi hovorili: Ty si taký herec! Kamarát zo základnej musel chodiť dvakrát do týždňa na kreslenie, tak aby som s ním bol častejšie, tiež som sa tam prihlásil. Boli sme tam dobrá partia a pani Hlinicová ma nahovárala, aby som išiel na konzervatórium. Nestíhal som talentovky, a teraz si hovorím, že chvalabohu.
Prečo chvalabohu?
Lebo som išiel na vysokú.
Aké bolo prísť z prostredia ľudovej zemitej zábavy na prijímačky do snobskej bratislavskej spoločnosti?
Bože! Toľko ľudí tam bolo! A ja som mal na hlave žltú šiltovku s vlastnoručne vyšitým menom Luky. Fúha!
Oblieva vás z toho s odstupom času pot?
Teraz si uvedomujem, že to mohlo byť aj trošku trapné.
Ale veď vám hanbu vyoperovali!
Mne áno, ale ostatným nie.
Povedzte niečo viac...
Týždeň pred prijímačkami som videl film Na krásnom modrom Dunaji. V prvej komisii bol okrem pani Krónerovej Ady Hajdu a ako som ho zbadal, nevedel som sa zdržať smiechu. Zuzka Kronerová sa opýtala, odkiaľ som, a keď som hrdo povedal, že z Hriňovej, Ady sa naklonil, že kde to je. Vykríkol som - Pod Poľanou! Tak chceli, aby som niečo zaspieval, a spustil som: Na tej Detve... S pani Kronerovou sme si padli do oka.
Ale vraj ste si nepadli do oka so svojim pedagógom Martinom Hubom. Ten musel so svojimi aristokratickými spôsobmi aj trpieť...
Neviem. Možno. Ale viem, že sa na mne strašne smiali Peter Mankovecký s Petrom Šimunom, keď som sa dostal až do tretieho kola v ružových teplákoch. Cez prijímačky som býval u Jožka Lohyňu, netušil som, že tu zotrvám tak dlho. Moje vypraté tepláky Esprit doplnil Jožko tričkom s nápisom Slovenský zápasnícky zväz a požičal mi svoje o dve čísla väčšie tenisky Reebok. Keď som začal brejkovať, tak si povedali, že ide o stávku, že tomuto debilovi iste chlapi v krčme zaplatili poldeci, aby išiel na prijímačky na herectvo. A zobrali ma na prvý šup.
A ako to bolo s tým Hubom?
Ja si pamätám, že raz som sa na jeho hodine zapozeral do blba. Mám o číslo väčšie oči a ako sa tak na mňa pozrel, podotkol - No, s týmto pohľadom ešte veľa zarobíš. (Smiech.)
Viem, že to dopadlo dobre, dnes vám Martin Huba ponúkne aj ako režisér úlohu a má vás rád.
To sa začalo lámať už na škole. Raz sme našim učiteľom urobili predvianočný program, lebo sa nám nechcelo učiť. "Nápadito" sme pani Milke kúpili čokoládu Milku, Martinovi Hubovi hrnček s podtlačou hríbikov a receptom na hubovú polievku, zinscenovali sme písomku na jedinú otázku Byť či nebyť a oni nás vzali do Horského parku. Pri grogu sme tam mali príjemné posedenie. Cez školu sme chodili na hodiny hereckej tvorby priamo domov k pánovi Hubovi. On je veľký psychológ, všetko, čo sa pri rozhovore dozvie, vie v správnom okamihu použiť.
Dnes sú z učiteľov kolegovia. Zmenilo sa niečo? Stále vnímate ich autoritu?
Áno, ale ostáva aj niečo z toho študentského. Často niečo vymyslíme a aj zorganizujeme. Minule sme mu na Martina prišli na firemnom aute vodoinštalácií odpájať dom od vody. Vtedy si s nami potykal. A ešte som si spomenul, že moja stará mama Rozália Franková ako dievča slúžila u Rusnákových, kde sa starala o malú Magdu a Milku Vášáryové. Pani Milke to na promóciách povedala moja mama, lebo ja som si nevedel zapamätať, ako to mám povedať. Odvtedy sa pani Milka chystá do Heľpy.
Ešte na škole ste urobili predstavenie s Petrom Mankoveckým Na koho to slovo padne, za ktoré ste dostali Dosku.
Pán Huba bol chorý, pani Milka Vášáryová mala akurát nejakú svoju robotu a s ďalším pedagógom Petrom Mankoveckým sme začali skúšať túto hru. On si s nami všetkými na prvej hodine hereckej tvorby potykal a podľa mňa si potom trieskal hlavu o múr. Hru doniesol Juro Kemka, volala sa Ide Pešek dokola, ale pán Vajdička nám poradil, aby sme zmenili názov.
Dodnes ju hráte, blížite sa k stej repríze.
Predvčerom sme mali 89. reprízu.
Študenstké kamarátsvo pokračuje?
Kamarátime sa ďalej, ale už je to menej, trochu nás život rozhodil.
Vy ste prijali angažmán v Astorke, aj keď to chvíľu vyzeralo všelijako. Začali ste skúšať Narodeniny a zrazu z toho nič nebolo.
V Narodeninách som mal alternovať s Mariánom Zednikovičom. Na alternáciu to bol veľký vekový rozdiel a akoby sa na mňa zabudlo. Tri týždne som neprišiel na skúšku a ani mi nezavolali. Aj keď som bol napokon rád, vtedy som sa cítil ako dieťa, keď mu vezmete hračku. Potom sa začala skúšať hra Sen o jeseni. To bolo pre mňa príliš depresívne.
Nebavilo vás to?
Bolo to spojené aj so súkromím. S jedným dievčaťom som sa rozišiel, s druhým našiel. Sen o jeseni bol o rozoberaní vzťahov, a to sa mi nechcelo. Ja sa v tom nerád rýpem. Keď sa niečo stane, tak to tak má byť.
Ste fatalista?
Nie. Optimista.
Napokon ste v Astorke ostali.
Áno, aj keď v istom okamihu som sa vyjadril, že by mi neprekážalo odísť. Teraz mám za sebou premiéru Žltej ľalie, je to prvá moja robota v angažmán.
S Jurajom Kemkom ste po dlhšom čase omladili súbor. Ako sa tam cítite?
Astorka to potrebovala. Sú tam príjemní ľudia. Aj tí, čo sme sa skamarátili, aj tí, s ktorými vychádzame v rámci úcty.
Vy sa poctivo živíte divadlom. Hosťujete v SND, Divadle a.ha, Štúdiu 12 aj v nitrianskom Teatro Tatro.
To je pravda. V dabingu nerobím.
To sa vám nezdá herecky dôstojné?
Čoby, s Majkom Miezgom sme po škole pochodili dabingové štúdia, a keď na nás zareagovali, začal som skúšať Tančiareň. V štúdiu stačí dvakrát povedať, že nemôžem, a hotovo!
Takže vy by ste súhlasili?
Keby som mal viac voľného času... Obdivujem Borisa Farkaša, ako človeka aj herca. V dabingovom svete aj napriek dobrému zárobku odmietol španielske seriály, telenovely. To sa mi páči.
Ako ste sa dostali k Teatro Tatro?
Bránil som sa, keď ma tam volal Robo Jakab s Ondrom Spišákom.
Prečo?
Nevedel som, ako to v Nitre chodí. Nemal som pocit, že som taký skúsený, aby som to mohol prijať.
A čo sa stalo, že ste tam?
Bol som bratrancovi pomáhať stavať dom, sedel som na kope piesku pri miešačke, keď mi zazvonil telefón. Robo Jakab mi zavolal, nech si rozmyslím, či chcem hrať, alebo do konca života stavať domy. Na druhý deň som sa zbalil a večer som bol v Nitre.
Dnes neľutujete?
Nie, tam som hral v predstavení, za ktoré jediné som dostal takú cenu, ako najlepší herecký mužský výkon na festivale v Kopřivnici. Tým sa môže popýšiť, pokiaľ viem, len Robo Roth a Braňo Bystriansky. S Teatro Tatro sa mi otvoril úplne nový svet. Sami si staviame stan, na ktorý sme si sami kupovali celtovinu. Všetko sa zmestí do maringotky. Prídeme, rozložíme stan, Milan Ondrík a Maťo Náhalka zabijú kolíky, a hráme. Často aj vyhráme. S Teatrom Tatrom som pocestoval po svete, po festivaloch.
Napríklad?
Výborne bolo v Poľsku. Vynikajúco sa bavili. Keď Agáta Solčianska po maďarsky nadávajúc odchádzala z javiska a porotcom sa v slúchadlách ozvalo: "To jest pravdepodobne vjengerska akťorka, ktorá dáva výpovjeď z cirka." Tí tam prekladali aj pohybové akcie! Potom nás na základe Poľska pozvali aj do Bieloruska.
V Poľsku ste boli aj s Tančiarňou.
Áno, zaskakoval som za Tomáša Maštalíra, bol po úraze.
V Tančiarni ste okrem vlastnej úlohy zaskakovali azda za každého.
Áno, v Tančiarni som sa už pomaly stretol sám so sebou. Obchod na Korze je ale lepší. Tam som už nehral len za Furkovú, Krónerovú a Šiškovú. A nikdy som to nevidel, vždy len na videu. Minulú sezónu som robil asi desať záskokov.
To je nejaké predurčenie? Posledne ste hrali v Štúdiu 12 klauniádu Deus ex machina, kde hráte traja 21 postáv.
Áno, nedávno sme mali obnovenú premiéru. Skrátili sme úvod, zrýchlili sme to, je to dobré. Všetci traja sme na tom uleteli, toľko si môžeme vymýšľať. Baví ma, že patrím s Patrikom Lančaričom, Petrom Pavlacom a mojimi ročníkovými kolegami do generácie mladých nádejných talentovaných. A túto skupinu dajte do veľkých, najväčších úvodzoviek.
V Divadle a.ha máte zasa úspešné predstavenie Paťa a piráti. Pre niektorých hercov je detský divák traumou. Ivan Šandor spomínal, ako v sa jedna princezná pýtala, čo má robiť s nešťastnou láskou a jednou dieťa vykríklo: Schudni!
Je to od prípadu k prípadu. Niekedy sa hlásim k heslu Agáty Solčianskej: Smrť detskému divákovi! Našťastie, to naše predstavenie nie je také kontaktné. Ja ho hrám rád, lebo mi je Majo Labuda smiešny.
Nie je toho trochu priveľa? Nerozptyľuje to, stoja výkony na všetkých miestach za to?
Nemám pocit, že je to na škodu veci. Mne sa to páči. Teraz som však bol trocha unavený a nervózny. Aj nepríjemný. Ráno som skúšal Deus, večer Ľaliu alebo naopak. Január bol nepríjemný, ale už je dobre.
Vy to vládzete prestriedať so zábavou. Vraj ste už jeden z mála, čo udržiava pravý herecký bohémsky život. Na skúšky máte problém vstať a budíte sa až s príchodom prvého diváka do hľadiska... Môže to byť zaujímavé, ale doplatili ste už na to?
Isteže. Dávno.
Konkrétne?
Veď ma vyhodili z Čajky. Režisér Vajdička povedal, že už ma viac neobsadí. Niekto mi ale poradil, aby som neprestal chodiť na skúšky, že ho to prejde. Tak som na ďalšiu prišiel. Dokonca načas! Na balkóne som tak zaspal, že som chrápal na celé divadlo. Kemka mnou prišiel lomcovať, že či som sa zbláznil, že Vajdička je na mňa nahnevaný ešte viac. "Choď spať na Ruženu, choď spať na Ruženu," vyzýval ma Kemka. Aby nedošlo k nedorozumeniu, Ružena je sedačka, ktorú nám daroval Peter Šimun.
A teraz je to s režisérom Vajdičkom ako?
Normálne sa stretávame, rozprávame, ale myslím, že slovo si splní.
Prvá vaša skúsenosť s kamerou bola inscenácia Zabíjačka s Martinom Šulíkom. Odvtedy sa objavujete aj v televízii a filme.
Tam som hral s veľkým hercom, Mariánom Labudom. Hral som mu syna. Mal som tri veľké monológy a vždy som sa zasekol. Nevedel som si spomenúť, museli mi vždy našepkať prvú vetu. Pán Labuda sa ma opýtal, či robím v televízii prvýkrát. Povedal som, že áno, tak mi poradil, aby som si dal scenár na kolená. Naozaj som to tak urobil, všetko sme nakrútili a pán Labuda sa ubezpečil. "Naozaj robíte pre televíziu prvýkrát?" Ja som na to, že naozaj, a on tak sucho a pobúrene - "Noo, to pekne začínate, scenár na kolenách..."
Okrem televíznych hier ste sa objavili v Krajinke, nedávno v Krutých radostiach a teraz má premiéru Devčátko. Ako sa vám tieto filmy páčia?
Bol som na premiére Krutých radostí, veľmi sa mi ten film páčil.
A Devčátko?
Videl som to na Febiofeste, ale celkom neviem. Zo začiatku sa mi to zdalo nemastné - neslané.
V televízii moderujete pre STV reláciu o náboženskej hudbe Poltón. Ste veriaci?
Mne sa páči gospel. Moderujem to už sedem rokov. Poltón sa medzitým rozdelil na dve relácie, ja robím o našej scéne, lebo som nevedel čítať a vyslovovať tie anglické názvy.
Tak ste veriaci?
Áno.
Ako sa žije a býva mladému hercovi v Bratislave?
Nó, práve nemám kde bývať. Bol som v ubytovni národného divadla vďaka osobnému priateľovi Jurajovi Slezáčkovi.
Ste ako za študentských čias s Jurajom Kemkom...
Oblažujem (obťažujem?) ho svojou prítomnosťou. Juraja a Ruženu. Tú od Petra Šimuna. Sťahujeme ju podľa toho, kto ju práve najviac potrebuje. Ku mne putovala od Vlada Kobielskeho.
Ako často sa vraciate domov?
Raz za dva mesiace.
Ako vás tam vnímajú?
Normálne. Mám tam spolužiakov zo základnej školy. Keď ma niekde vidia, tak ma pochvália, ale aj mi povedia, keď sa im niečo nepáčilo. V lete som sa tam vracal v nepríjemnej situácii. Umrel mi starý otec, mám za sebou smutné obdobie.
Máte relatívne veľkú rodinu, ste rodinne založený?
Na to, ako málo tam chodím, som veľmi rodinne založený.
Ako tu znášate samotu? Kamaráti sú len do istého času...
Práve som si to uvedomil. Kamaráti si našli frajerky, kupujú si byty a ja chodím po zájazdoch. Asi som aj s Robom Jakabom opozdený. (Smiech.)
Aké sú väčšie plány?
Dopočul som sa, že v Moskve je klaunská škola. Alebo by som sa aspoň rád prihlásil na filozofickú fakultu na poľštinu alebo ruštinu.
Ste strašný komediant. Vy sám seba ale asi beriete dosť vážne.
Som romantik. Monotónny. V znamení ryby. Písal som básničky, všetky boli romantické. Mám rád Smreka, to bol vitalista! A moje herectvo je v tom, že som podľa hesla - tichá voda brehy myje.
Lukáš Latinák (26) pochádza z Hriňovej. Po herectve na VŠMU prijal minulý rok ponuku Divadla Astorka na angažmán. Hrá v Astorke v hre Žltá ľalia a Na koho to slovo padne. V Činohre SND tancuje v Tančiarni a Štvrtej sestre, v Divadle a.ha hrá v rozprávke Paťa a piráti alebo Koho nájdeš na povale. V Štúdiu 12 ho vidieť v klauniáde Deus ex machina. Cez leto cestuje a hrá s Teatro Tatro. V rozhlase uvádza nedeľný zábavník a v Slovenskej televízii moderuje reláciu Poltón. Hral v televíznych inscenáciách (Zabíjačka, Pod hladinou), vo filmoch Krajinka, Kruté radosti a Devčátko.
povedali o ňom
Peter Mankovecký, herec, pedagóg, hudobník
K Lukášovi mám mimoriadny vzťah. Je jeden z mála hercov, ktorý žije pre divadlo a aj preň chce žiť. Celý ich ročník bol vydarený. Nielen študijne, aj ľudsky. Málokedy sa medzi umelcami vytvoria také vzťahy a kamarátsva. Lukáš mi je sympatický aj svojim bohémskym životom.
Ady Hajdu, herec
Nádherný blázon, ktorý miluje divadlo aj život. Toľkokrát nám zachránil predstavenie, keď starší kolegovia nevládali. Teším sa, že keď nebudem vládať, aj mňa zachráni.
Martin Huba, herec, režisér, pedagóg
Lukáš je obdarený Bohom. Je to človek pomazaný a najväčšie nebezpečenstvo je preňho on sám. Verím, že to, čo dostal do vienka, nerozdá v drobných. Má v sebe nehu, za ktorú sa zvykne hanbiť, čo sa citlivým mužom stáva a on k nim patrí. Považujem ho za veľmi silného predstaviteľa mladej hereckej generácie a dúfam, že sa v tom nemýlim. Ak nebodaj áno, zapríčiní si to sám. Myslím však, že už hlavné nástrahy a pasce prekonal.
Autor: Kata Račková / Foto: Roman Ferstl, archív
