Od posledného filmu ZDEŇKA TYCA už uplynulo sedem rokov. Kritici mu vtedy odovzdali cenu Plyšového leva za najhorší film roka. „Pochopil som, že sa ho zbavím až ...
Zdeněk Tyc (1956) za absolventský film na FAMU Vojtěch, řečený sirotek získal Veľkú cenu vo francúzskom Angers. V roku 1993 nakrútil film Žiletky, o dva roky neskôr komédiu Už. Do Bratislavy prišiel predstaviť nový film Smradi, ktorý sa na Slovensku premieta v rámci Febiofestu, a slovenskú premiéru bude mať 6. marca 2003. FOTO - JANA TYCOVÁ
Od posledného filmu ZDEŇKA TYCA už uplynulo sedem rokov. Kritici mu vtedy odovzdali cenu Plyšového leva za najhorší film roka. „Pochopil som, že sa ho zbavím až iným filmom,“ hovorí. Jeho absolventský film na FAMU - poetický Vojtěch, řečený sirotek mu dal nálepku Vláčilov nástupca, existenciálne Žiletky s Filipom Topolom však prijali diváci chladne a nepodarená komédia Už režiséra „popravila“. Na hraný film rezignoval, kým za ním neprišiel scenárista a priateľ Jiří Soukup so scenárom Terezy Boučkovej. „Ten príbeh ma dojal. Mal som pocit, že ho nedokážem nakrútiť, ale nechcel som sa ho vzdať.“
Zdeněk Tyc v rozhovore pre SME priznal, že noc po nomináciách na Českého leva nespal. Oslavoval, že sa jeho film objavil až v siedmich kategóriách. „Bola by to satisfakcia za plyšového.“
Raz ste povedali, že to nie je film o rasizme, ale o vybojovanej láske. Nie je tak trochu vaším osudom za všetko bojovať?
„Musím bojovať, pretože nie som príliš talentovaný, ale film milujem a túžim byť pri umení. Urputná snaha niečo vytvoriť má i negatívne tendencie. Dávku bojovnosti mierne znižujem, ale bez nej by som nebol sám sebou.“
Nemáte talent?
„Bez talentu nie som, ale nie som ním obdarený. Film je našťastie kolektívny a ja rád pracujem s ľuďmi.“
Autorka scenára Tereza Boučková čerpala z vlastnej skúsenosti. Tiež žije vo Vráži u Berouna s adoptovanými rómskymi chlapcami. Ako reagovali obyvatelia dediny, keď videli film?
„Bál som sa reakcií, ale boli výborné. Sokolovňa bola na prasknutie. Bolo to jedno z najlepších premietaní, aké som zažil. Objavili v sebe veľa dobra a zmenili pohľad na Terezin život.“
Prečo ste teda nenakrútili dokument o jej rodine?
„Chcel som to. Tereza odmietla, vraj by to bola príliš osobná psychoanalýza.“
Prečo ste si zvolili taký kontroverzný názov?
„Vznikol spontánne. Pôvodne sa mal volať Príbeh, ktorý sa nikdy nestal. Smradi ma hneď trafili do srdca.“
Dokázali ste byť trpezlivý, keď ste s chlapcami opakovali jednu scénu aj päťdesiatkrát?
„To som niekedy nezvládal. Začali sa pred sebou vzájomne vyťahovať. Ten, ktorý ma poslúchal, bol srabom, čo sa mi pchá do zadku.“
Práca s deťmi vás už asi neláka, však?
„Nakrúcať s deťmi je založené na náhode. Obdivujem ľudí, ktorí to zvládajú.“
Vykompenzovali vám nedostatok profesionality u detí vynikajúci herci - Ivan Trojan a Petra Špalková?
„Boli úžasní, pomáhali mi. Pracovali sme v októbri, novembri a januári, keď je počasie depresívne, dni krátke a všetci unavení. Pre mňa bol každý deň nakrúcania sviatkom. Staral som sa, aby medzi nami vládla príjemná atmosféra, i keď sme si zo začiatku s Trojanom nerozumeli.“
To ste si vopred nezisťovali, ako sa s ním pracuje?
„Je rozdiel medzi sedením v kaviarni a prácou. Potom vznikol dôverný vzťah a bolo to úžasné a oslobodzujúce. Nemuseli sme sa vzájomne pretvarovať. Každý máme niekedy právo nevedieť a hľadať.“
Našli sa rómski chlapci Lukáš a Jan v herectve?
„Lukáš Rejsek na sebe veľmi pracuje, učí sa hrať na hudobné nástroje, jazdiť na koni. Má veľa energie, žije v adrenalínovom vytržení. Keď sa podaril záber, rozbehol sa ku mne a začal ma škrtiť. Z lásky. Bola to absolútna radosť. Chýbajú mi tieto prejavy.“
Inšpirovali vás k väčšej bezprostrednosti a otvorenosti?
„My sa bojíme prejavovať svoje city, dotýkať sa, lebo sa to nehodí. Máme sa od nich čo učiť.“
Vy ste sa to naučili?
„Trošičku.“
Humor v Smradoch je nenásilný. Vznikal priamo v akcii?
„Často. Humor nám dovolil improvizovať. Ľuďom, ktorí držia pietu, treba pripomenúť, že nemajú povinnosť stále plakať. Je to falošná morálka, ktorá vzniká zo strachu, že ich odsúdi okolie. Je to pokrytectvo bielych, ktoré sa končí v nosení masiek.“
