Slovenský inštitút v Budapešti už niekoľko rokov systematicky sprístupňuje maďarským divákom slovenskú výtvarnú scénu. Po profilových výstavách diela Ľudovíta Fullu, Imra Weinera-Kráľa, Milana Paštéku, Rudolfa Filu, z mladšej generácie spomeňme aspoň Ivana Csudaia a Laca Terena bola včera otvorená výstava Paľa Macha a Jozefa „Danglára“ Gertliho Tvary a tváre. V tomto prípade názov výstavy treba chápať nie metaforicky, ale doslovne.
Sklené obrazy a objekty Pala Macha sa pokúšajú zachytiť premenu textúry prírodného materiálu na text, ktorý má svoj zmysel a hodnotu. Táto premena, presnejšie toto tvarovanie prechádza viacerými plynulými fázami, sklené tabule sa pokrývajú farebnými plochami, ktoré sú neraz oddeľované ostrými krivkami čiar, načrtávajúce presné alebo tajomné kontúry figúr. Jednotlivé vrstvy, poznačené zásahmi autora, sa vypaľujú a v konečnom dôsledku sú „spečené“ dokopy, pričom táto posledná operácia ich nielen trvalo spája, ale im dodáva skutočnú hĺbku.
Jozef „Danglár“ Gertli je zase výsostne urbánnym výtvarníkom. To znamená asi toľko, že svoje úsilie zameriava na recykláciu kultúrnych ikon. Využíva logá firiem, využíva, neraz aj zneužíva známe tváre, národné symboly či iné dôverne známe znaky našej kultúry. Výsledkom sú obrazy, ktoré sú zložené z fragmentov iných „kultúrnych obrazov“ a ktoré nielen potešia, ale celkom zákonite aj provokujú, vyzývajú k polemike. Autor s tým evidentne počítal, za jeho obrazmi akoby presvitala známa Gogoľova múdrosť, ktorá hovorí, že keď má niekto krivú hubu, nemá sa hnevať na zrkadlo. Alebo inak povedané, môže sa hnevať, no aj tak mu to nepomôže hubu vyžehliť.
Spoločná výstava Pala Macha a Jozefa „Danglára“ Gertliho ukazuje dve polohy slovenskej výtvarnej tvorby, pričom práve pre zahraničného diváka je dôležitý interval, ktorý vytvárajú. Záverom sa treba poďakovať riaditeľovi Slovenského inštitútu Karolovi Wlachovskému za to, že vytvára priestor, ktorý sa zapĺňa tým najlepším, čo sa na Slovensku vytvorilo a vytvára.
