Dnes hrá v tom istom divadle majiteľa krajčírskej dielne Leona v hre Krajčírky. Kruh sa akoby uzavrel. Nie však pre umelca, ktorý účinkuje v najlepších filmoch slovenskej a českej produkcie, robí poctivé divadlo a má ešte do zásadných rezumé veľmi ďaleko. Marián Labuda.
Už niekoľko rokov sa vyhýbate novinárom. Prečo?
Necítim sa na to, aby som so svojimi názormi vstupoval do problémov Slovenska. A to, čo ma najviac trápi, prežívajú všetci podobne ako ja. Nemyslím, že by sa odo mňa dozvedeli niečo, čo nepoznajú.
Vidíte, a predsa sa diváci relácie Sedem s.r.o. pýtajú, prečo tam tak zazeráte na Dančiaka, s ktorým ste boli dlhé roky nerozlučnou dvojicou komikov.
Keď som prišiel z vidieka do Bratislavy, bol som Stanom Dančiakom očarený. Uviedol ma do spoločnosti veľkého mesta. Naučil ma všeličo, aj správne žartovať, a dnes mu môžem robiť partnera, reagujem na jeho vtipy a zazerám. Je to naša celoživotná hra. A nielen naňho. Niekedy, keď sa veľmi ponáhľam a nechcem, aby ma ľudia na ulici zastavovali, tvárim sa neprístupne. A možno ma len kamera zachytáva v tej pravej podobe...
Ako ste sa z komika a veselého jedáka stali charakterovým hercom?
V bývalom režime mi jeden funkcionár povedal, že časy, keď sa kalila oceľ, už máme za sebou. Ide len o to, aby sa pracujúci smiali, a na to som vraj dobrý ja. Otvoril mi oči. Povedal som si, že som slobodný človek a nechcem nikomu slúžiť. Začal som sa "srande" vyhýbať. Napokon, od samého začiatku som vedel, že život je to sladké aj horké, teplo aj zima. Nechcel som byť jednostranný, nedá sa celý život živiť čokoládou.
Ktorý film z tých, kde ste hrali, je váš najobľúbenejší?
Vesničko má středisková. Bola mojím šťastím v živote. Som vďačný režisérovi Menzlovi, ktorý mi na rozdiel od Svěráka a iných veril. Panovala predstava, že šoféra by mal hrať nejaký veľký chlap, niekto ako Radek Brzobohatý. A zrazu tam mali malého, tučného, zavalitého a jeho závozník ho miloval a obdivoval. Filmy mnohokrát berú mladým ľuďom ambície. Také mladé dievča uvidí nejakú dokonalú bytosť v televízii a odrazu stratí sebadôveru, mávne nad sebou rukou. Vesnička ukázala, že aj obyčajní ľudia môžu byť hrdinami. Zázrakom je už to, keď sa človek uchádza o to, aby bol lepším. Keď vôbec niekomu zíde na um byť dobrým, štedrým. Už len tá myšlienka - pracovať na sebe, zmeniť sa - dokazuje tvorivého ducha. Nemusí sa vám to podariť, môžete aj padnúť, ale potom sa treba spamätať, znovu vstať a znovu chcieť.
Aký pád ste zažili vy?
Vždy som hovoril, čo si myslím, a tak ma v istej chvíli chceli zlikvidovať a vyhodiť z Novej scény. Pekné na živote je, že sa to sem-tam nepodarí, že sa vždy nájdu ľudia, čo tým neprajníkom nedovolia urobiť svinstvo. Vtedy mi však dali dištanc aj v rozhlase. Po nejakých dvoch rokoch ma zavolali na rozhlasový ples. Navrhli mi, že ak vystúpim v jeho zábavnom programe, odčiním svoje "pochybenia" a znovu mi dovolia pracovať. Keď som z plesu odchádzal, zažil som absolútne dno. Sám pred sebou som sa príšerne hanbil, že som sa na to nechal nahovoriť. Žartoval som a zabával stolujúcich ľudí, ktorí mi znemožňovali robiť. Strašné poníženie! Doteraz sa vyhýbam takýmto akciám, pretože považujem za nedôstojné nášho povolania, aby si dnešní majstri sveta - všelijakí tí podnikatelia, ktorí prišli čudným spôsobom k svojim majetkom - objednávali od dramatických umelcov zábavné vystúpenia.
A čo reklama?
Reklama je bez poníženia a iné riziká si nesiem sám. Nikoho tým nevytunelujem, len samého seba! A to je moja vec. Vtedy, po plese, som si uvedomil, že kde sa ponižuje, tam sa páchajú zločiny. Ponižovať ľudí je nebezpečné. Ak sa niekto vŕši na slabých, ktorí nemôžu vzdorovať, musí počítať s tým, že raz to budú chcieť zúčtovať.
Nestalo sa vaše účinkovanie v reklame prekážkou pre režisérov, aby vás obsadili?
Neberiem im to. Nič nie je zadarmo a za všetko sa platí. Každú postavu, ktorú dostanem, sa snažím zahrať čo najlepšie, ale že by som kvôli tomu nespával... Celkom úprimne vám poviem, keď vidíte film ako je Hovor s ňou, tak vás ani nemrzí, že nedostávate ďalšie úlohy. Načo, keď i tak nemôžete hrať v takom dobrom filme....
Patríte k elite slovenského herectva. Dokázali ste to aj vďaka množstvu príležitostí. Akú budúcnosť môže mať napríklad váš mladší syn, herec, v dnešných podstatne horších podmienkach?
Je to smutné. Ale všetci mladí by mali veriť, že sa situácia zmení. Ak to v mladosti zapichnú, a povedia si, že je škoda benzínu, tak je zle. Slováci majú napriek všetkým svojim zlým vlastnostiam divadlo radi. A to je nádej.
A film?
Keď sme začínali my, chceli sme hlavne hrať. Byť hercami. Film a televízia prišli dodatočne. V divadle každý, kto chce robiť, je talentovaný a baví ho to, má šancu. Človek by mal stále veriť, že to, čo robí, má zmysel. Tým ho aj sám dotvára. Zatiaľ sa mladí musia zmieriť s tým, že teraz budú zaradení do kategórie "chudobný ako herec". Tak ako voľakedy.
Televízia a film sú však na rozdiel od divadla všade. Existuje názor, že súčasnému svetu nebude rozumieť ten, kto nevidel Harryho Pottera a Pána prsteňov. V rozhlasovej úprave Pána prsteňov ste účinkovali aj vy. Videli ste tieto filmy?
Nebudem sa pretvarovať, že som ich fanúšikom. Mám rád iné veci.
Aké?
V poslednom čase ma veľmi oslovili dve snímky. Okrem Hovor s ňou Pedra Almadóvara, to bola Road to Perdition Sama Mendesa. Sú emociálne, plné psychológie a riešia aj moje problémy. Napríklad, v Mendesovom filme je zobrazený stret otca a syna. Otcovia so svojimi dospievajúcimi synmi veľmi ťažko hľadajú kontakt. Nechcem tvrdiťť, že je tam vnútorná konkurencia, ale v otcovi vždy preváži zodpovednosť za výchovu. Matka je vo vzťahu k deťom prirodzenejšia, zostáva tam isté tajomstvo.
Aké tajomstvo máte na mysli?
Ženy sú pri narodení, pri počiatku a potom aj pri konci, na pohreboch, veľmi silným fenoménom. V najrozhodujúcejších okamihoch života preberajú žezlo a muži - aj tí najbohatší, najšikovnejší, najmocnejší, sa stávajú maličkými. Koria sa svojim matkám a matkám svojich detí. Muži akoby mali večné výčitky svedomia, aj keď nič neurobili. Čím to je? Podobá sa to na colnicu - tí, čo prevážajú, sú suverénni, tí, čo neprevážajú, majú rešpekt. Aj muži žijú celý život v strachu pred ženami - na čo im prídu, čo im nájdu...
Ako vnímate súčasný trend, keď sa ľudia bránia rodinám? Žijú osamelo, ak vo dvojici, tak bez detí, ak s deťmi, tak rozvedení?
Je to alibizmus, ktorému sa asi nedá vyhnúť. Keď sa už raz narodí dieťa, ide o zodpovednosť. Rodina bola vymyslená aj na to, aby primäla aj tých nezodpovedných správať sa dobre. Pohľad na malé dieťatko odkázané na matku a otca je úžasný. Keď dospeje, už ho síce netreba prebaliť, ale vnútorná psychológia funguje ďalej. Stále pri ňom musíte nejako stáť. V Európe sa snažíme o deti a vnukov starať až do posledného dychu. Možno preto sme krehkejší ako Američania, ktorí, keď im deti vyletia z domu, žijú tak, ako by ich nikdy ani nemali.
Čo hovoríte na feminizmus?
Je to pasca pre ženy. Samy do nej vkĺzajú. Chyba feministiek je, že niektoré veci nevedia precítiť. Napríklad ani materstvo. Vtedy vznikajú komplexy.
Hrozí nám, že tu vyrastie nejaká zakomplexovaná generácia detí bojujúcich rodičov?
Každá generácia, každý človek je zakomplexovaný. Každá hádka rodičov, napätie vyvoláva komplexy. Nedajú sa vykynožiť - boli, sú, aj budú. A sú dobré vtedy, keď človeka vyprovokujú k sile prekonať ich.
Aké ste mali vy?
Páčili sa mi dievčatá, nemal som však danosti, aby som sa im páčil ja. Aby som získal sebavedomie, musel som niečo dokázať. Ďalším komplexom bolo aj to, že som prišiel do Bratislavy z vidieka. Všetko som považoval za výzvu.
Váš syn pre TV oko povedal, že viete byť veľmi prchký. Netrápi vás to?
Má pravdu, ale čím som starší, tým viac sa snažím všetko predýchať. Prchký človek nereaguje normálne, v istej chvíli je vyšinutý. Potom sa musím ospravedlňovať, a to sa mi nechce. Načo mi je zbytočné kajanie sa, keď sa mu môžem elegantne vyhnúť?
Vo svojich postavách ste často stvárňovali despotov a aj vrahov. Ako sa oslobodzujete od zlých emócií?
Ale veď v človeku je všetko! To je práve na tom herectve úžasné! K nám by mali ísť všetci tí neukojení v politike. V divadle je všetko nezáväzné, virtuálne, len na javisku, ale aké nebezpečné by to všetko mohlo byť v živote! V každom človeku sú takéto extrémy a temné hĺbky. Čerpám zo seba a nikomu tým neškodím. Možno majú podobný, ale pasívny, zážitok aj diváci.
Neprekážajú vám herci politici?
Pre herca je politika nevďačná a nebezpečná vec. Kňažko sa pomaly vracia na javisko, hrá v Kumšte, znovu skúša v Štúdiu L+S. Aj na jeho príklade sa dá demonštrovať, aké je to nepríjemné nadlho sa zamočiť vo verejnom živote. To už by ste museli byť úspešný ako Reagan, museli by ste poraziť komunizmus. Na začiatku ho kreslili ako kovboja a posmievali sa mu, aby sa vrátil do filmu, ale keď zistili, že má schopnosť zvíťaziť nad jednou ideológiou, pekne všetci ubrali. Všeobecná taktika politických protivníkov bola, že každý na Kňažka útočil, že je "iba" herec, akoby tým automaticky klesal o šesť čísel nižšie.
Obvyklá rana pod pás...
Každý to rád použil, lebo zo zatuchnutej kancelárie toho politického súpera nikto nepoznal. Herec vstupuje do politiky poznačený všetkým, čo urobil, aké mal postoje. Keď sa pani Havlová stala prvou dámou, hneď začali všetky televízie s veľkou chuťou vysielať filmy, kde hrá postavy, za ktoré sa možno aj hanbí.
Inak, viete, čo sa hovorí o hercoch? Môžem vám to povedať?
No, nech sa páči!
Celý život narábajú s obrovským množstvom tých najkvalitnejších textov a pritom to na nich vôbec nie je vidno. Nič v nich neostáva.
To je možné, ale mám na to odpoveď. Čo by mal autor z toho, keby napísal múdru a zaujímavú hru, keby nenašiel interpreta? Existujú kňazi, ktorí sú skutočne vnútorne čistí, celý život žijú, ako sa má žiť, ale nedokážu kázať, nepritiahnu ľudí. Na svete má každý svoju úlohu, ktorú musí plniť. Byť povýšeneckým k akejkoľvek profesii je smiešne! Všetci pracujeme jeden pre druhého, vytvárame prostredie, a aj interpreti sú dôležití. Herec - interpret musí vedieť pritiahnuť ľudí, vytvoriť sugesciu. Pri herectve si treba zachovávať tajomstvo, a preto sa vyhýbam rozhovorom. Politika je vec verejná, existuje tam vecná príčina, aby novinári politikov spovedali. Navážať sa však do hercov je konraproduktívne.
Ktorého z politikov by ste považovali za talentovaného herca?
Dzurindu. To je majster sveta. Treba mu len povedať, kto je v hľadisku, aká sociálna skupina, a hneď môže hrať monodrámu.
A Rusko?
Ten ma až tak nezaujíma. Píše si svoj politický aj osobný život sám a ja neviem, čo sa z tohto vreca, ktoré sa volá Rusko, vykľuje.
Pustí vás po tomto vyjadrení do Markízy?
Ale pre mňa za mňa! Ja som slobodný človek!
Slováci s vyostreným národným cítením vám nemôžu zabudnúť váš nesúhlas s rozdelením republiky. Ako vnímate rozpad po desiatich rokoch?
Strašnou hanbou je, keď máte v rodine zlodeja. Česi majú svojich zlodejov, my svojich, ktorí nás na základe tohto rozdelenia všetkých okradli. Potrebovali rozdeliť štát, aby už nikdy neprišla kriminálka z Prahy riešiť nejaký prípad na Slovensko a naopak. My, Slováci, keď sedíme štyria pri stole, a to sa týka všetkých - aj biskupov, kardinálov a profesorov - a jeden odíde na záchod, zvyšní traja o ňom vravia: To je idiot! Keď odíde ďalší, situácia sa opakuje. Nikto pre nikoho nič neznamená. A keď sa ohovárači sami o sebe dozvedia pravdu, sú bolestínski a ukrivdení. Otrasné! Nemáme medzi sebou žiadnu všeobecne uznávanú osobnosť. Úlohou dňa je vytvoriť prostredie, kde by vznikali prirodzené autority, ktoré by sa nedali chytiť nijakými lobistickými skupinami a vidinou matérie.
Kto je pre vás takou autoritou?
Dlho ňou bol pán Čarnogurský, ale keď som si prečítal jeho názor, že by sme si mali dvadsať rokov počkať, kým sa naozaj ukáže, či je Ruská federácia dôveryhodná, alebo nie, a až potom vstupovať do NATO, tak ma to prešlo. Však sme mali príležitosť porozorovať ich zblízka štyridsať rokov! Nemusíme dať rovnaký čas Západu, ale aspoň ich trochu spoznajme. Ani oni nie sú anjeli, uvidíme, ako sa budú správať, ale Rusi nám to už predviedli! Odklon od Rusov - ekonomický aj kultúrny, nám nezaškodí. Milujem ruskú literatúru, najmä Gogoľa a Čechova, ale toho, čo sme zažili, bolo dosť.
Nemali ste chuť presťahovať sa do Česka, keď ste tam tak veľa pracovali?
Nie. Na rozdiel od všetkých tých národovcov, ktorí si predo mnou na ulici odpľúvali, si myslím, že je mojou intímnou vecou cítiť sa príslušníkom nejakého národa. Pre mňa je trápne biť sa do pŕs, že som Slovák. Ja viem, kto som, čo cítim, čo ma dojme, čo mi rozohrá žilky, ale že by som to prezentoval a ťažil z toho, to mi je vzdialené. Všetko pseudonárodné sa krásne odhalilo - zistilo sa, aká vidina majetkov motivovala tých pravoverných. Slováci si predstavujú bohatstvo tak, že budú mať na vilu a na cestu na Floridu. Ale takto nebudú šťastní. Načo je komu štvormetrový múr, ktorým sa ohradí od sveta? Ak vlastnoručnou prácou nadobudne majetok, s ktorým sa podelí s tými, ktorí to najviac potrebujú, vtedy sa dá hovoriť o nádeji na šťastie.
"Bol si v Amsterdame?, pýtala sa mati... Nie, mamička moja, bol som toť na hati." Kedysi ste písali slávne juvenálie. Nezabávate sa tým aj dnes?
Bol som mladý, ventiloval som si svoje búrlivé pocity. Chodil som s knihou Leonida Andrejeva Myseľ pod pazuchou, bola to moja biblia. Teraz si už viem všeličo vysvetliť aj sám, a rozhodne už nie som taký nadšený. Stačí mi moja spoločnosť, do ktorej patria napríklad Kňažko, Lasica, Dančiak. Mal som v živote obrovské šťastie, že som mohol vyrastať spolu s nimi. A keď sa mi podarí rozosmiať takéhoto kolegu, tak to, či pobavím niekoho ďalšieho, mi je jedno.
Za postavu Kráľa Ubu ste boli nominovaný aj na Českého leva. Vašu manželku hrala Lucie Bílá. Ako zvládala nakrúcanie? Páči sa vám ako žena?
Ako herečka bola k sebe úžasne sebakritická. Bola chyba, že ju obsadili, ale páčilo sa mi, že keď zistila, aké je to ťažké, sama kričala: "Ja nechcem byť herečkou!" Je to bezchybná žena, ale nechcel by som byť v pozícii, v akej je ona alebo Gott. Celý život na výslní. Brrr! Vôbec sa nemôžu prirodzene správať, každý od nich niečo chce a všetko, čo povedia, môže byť obrátené proti nim. Teším sa, že som, čo som, a snažím sa zachovať si od slávy nezávislosť.
Vo filme Stretnutie s Venušou ste hrali s americkou hviezdou Glenn Close. Ako ste ju zažili vo filmovom štábe?
Na Glenn Close bolo vidieť úžasnú sústredenosť, rehoľu. Nič nie je náhoda - za všetkým je drina. Mali sme pekný vzťah, poslala mi nedávno z Londýna pozdrav. Presvedčil som sa, že herci na celom svete sú rovnakí: sú to také malé dušičky, ktoré sa dívajú na režiséra a kameramana, či bol dobrý záber, či to zvládli. Všetci herci sú si neistí, aj Glenn, aj János Bán z Vesničky. Aj Robert de Niro je taký. Po roku 1989 sa ľudia začali báť budúcnosti, stratili istoty, ale herci v tom žili celý čas. Pochybnosť a neistota nie je veľmi príjemný stav, ale istota je smiešna. Vo všetkom.
 |
Vždy som mal zásadu: keď som sa cítil byť najmúdrejším, išiel som medzi múdrejších, keď som mal pocit, že som najsilnejší, išiel som medzi silnejších, a keď sa mi zdalo, že som najtalentovanejší, išiel som medzi ešte talentovanejších.
Ironizujete?
Čoby som bol ironický! Veď to je fakt! Nemôžete byť ironický k faktu. Fakt je fakt. No, buďte ironický voči smrti. Respektíve, môžete byť, ale smrť i tak príde.
Krédo:
Miluj svoju prácu, kašli na pocty a nebratríčkuj sa s vládnou mocou.
Filmy:
Černá pani, pani Černá (2002), r. Petr Nikolaev
Posledná večera (2000), r.Martin Repka
Krajinka (2000), r. Martin Šulík
Jadvigin vankúšik (2000), r. Krisztina Deák
Všichni moji blízcí (1999), r. Matej Mináč
Fontána pre Zuzanu 3 (1999), r. Dušan Rapoš
Lotrando a Zubejda (1997), r. Karel Smyczek
Orbis Pictus (1997), r.Martin Šulík
Vták Ohnivák (1997), r. Václav Vorlíček
Na krásnom modrom Dunaji (1997), r. Štefan Semjan
Kráľ Ubu (1996), r. F.A. Brabec
Záhrada (1995), r. Martin Šulík
Život a neobyčejná dobrodružství vojáka Ivana Čonkina (1994), r.Jiří Menzel
Akumulátor 1 (1994), r. Ján Svěrák
Vekslák aneb Staré zlaté časy (1994), r. Jan Prokop
Andělské oči (1993), r. Dušan Klein
Uctivá poklona, pane Kohn (1993), r. Jitka Němcová
Kanárska spojka (1993), r. Ivo Trajkov
Zlodeji (1991), r.Martin Repka
Žebrácka opera (1991), r. Menahem Golan, Jiří Menzel
Stretnutie s Venušou (1991), r. István Szabó
Tajomstvo alchymistu Storitza (1991), r. Pawel Trzaska
O Janovi a podivuhodnem příteli (1990), tv
Nemocný bílý slon (1989), r. Karel Smyczek
Vážení přátelé, ano (1989), r. Dušan Klein
Konec starých času: (1989), r. Jiří Menzel
Anděl svádí ďábla (1988), r. Václav Matějka
Dobří holubi se vracejí (1988), r.Dušan Klein
Sedm hladových (1988), r. Karel Smyczek
Vesničko má středisková (1985), r. Jiří Menzel
Prodavač humoru (1984), r. Jiří Krejčík
Kráľ Drozdia brada (1984), r. Miloslav Luther
Radikální řez (1983), r. Dušan Klein
Buldoci a třešně (1981), r. Juraj Herz
Demokrati (1980), r. Jozef Zachar
Ružové sny (1976), r. Dušan Hanák
Pacho, hybský zbojník (1976), r. Martin Ťapák
Zmluva s diablom (1967), r. Jozef Zachar
Kým sa skončí táto noc (1965), r. Peter Solan
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL
