Droff a Julia Čičerina. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Začiatky sibírskej kapely Čičerina sa datujú do roku 1997 a krčmy v Jekaterinburgu. Väčšina kapiel vzniká v krčme, lenže tentoraz si piati priatelia - Julia Čičerina, Alexander „Droff“ Alexandrov, Alexander Buryj, Maxim Mitenkov a Azat Muhametov - otvorili vlastný alternatívny klub. Niekto čapoval pivo, iný trhal lístky a vyberal vstupné. Julia púšťala hudbu a rozmýšľala, že na jednu kapelu je ich akurát. Klub rozložili kriminálne živly, a vznikla skupina, pomenovaná po speváčke Čičerina. Najprv očarila západnú Sibír a potom Moskvu a Rusko, ktoré si pospevuje jej veselé poprockové pesničky. Pár singlov (napríklad Tu-Lu-La a Žara) sa hrá už aj u nás, preto vznikol rozhovor s JULIOU ČIČERINOU a gitaristom DROFFOM.
Nezaťažení fatalisti
Čičerina sa zastavila cestou z Mníchova, kde s hudobníkmi nahrávali tretí album. Nahrávať pesničky na Západe? „Jednoducho si kúpite letenky a idete,“ hovorí Droff. Nechváli sa tým, že ich skupina vypredá aj kremeľskú koncertnú sálu a na otázku, čo znamená byť populárnym, odpovie: „Veľa koncertov, obdivovateľov a listov.“
Hovoria o nich ako o nezaťaženej, suverénnej generácii Rusov. „V každej generácii sa nájdu mladí, drzí a úspešní, ktorí majú čo povedať,“ bráni sa 23-ročná speváčka Julia. Nikdy vraj nezapochybovala o tom, že s hudbou dosiahnu úspech. Napriek tomu sa v časopise Ogoňok dušuje, aká je fatalistka: „O týchto veciach jednoducho nerozmýšľam. Viem, že všetko dobre dopadne, preto môžem robiť, čo chcem,“ vysvetľuje.
Dvoma úspešnými albumami Sny (2000) a Prúd (2001) vo vydavateľstve Real Records sa môžu chváliť, ale nie živiť. Jediné zisky hudobníkov sú z koncertov, preto je v každom meste niekoľko hudobných klubov a v lete množstvo festivalov. Peniaze sa krútia aj v rukách producentov vyrobených formácií ako Tatu alebo supertatu, ako volajú ich kópiu pre starších - dvojicu Reflex.
Čičerinovci domácu hudbu okrem rockového Auktionu takmer nepočúvajú. „Mám rada U2, Bono je miláčik,“ hovorí Julia, Droffa inšpiruje tiež anglická gitarová hudba. Neskrýva to: „Ak hráte rock, nedá sa hovoriť o svojskom zvuku. Skúšame experimentovať, ale čo špeciálne zahráte s gitarami a bicími?“
Čím chcú teda zaujať u nás? „Tým istým, čím našich poslucháčov. Vieme, že existuje jazyková bariéra, ale optimisticky dúfame, že svet pochopí ruštinu, alebo prejdeme na angličtinu. Slováci by nám mali rozumieť, nie?“ myslí si Droff. Možno tomu pomôže spoločný duet, ktorý majú nahrať so skupinou Lucie.
Sláva pod dohľadom
„Keď sme prišli do Moskvy, nič sme nevedeli. Vošli sme do prvého štúdia a tam ohromná aparatúra, akú sme v živote nevideli!“ spomína Julia. „Náš prvý producent sa volal Keša a stále chrápal. Počas nahrávania sme sa ho pýtali - Keša, robíme to dobre? A on - ak spím a nebudím sa, všetko je v poriadku!“
Slovami „všetko je v poriadku“ odpovedá Julia aj na ďalšie otázky: ako ide dokopy jej manželstvo s basgitaristom a rokenrol, ako sa má malá dcéra, prečo Sibírčania spievajú o mori, Afrike a slnku. „Možno ak by sme žili pri mori, spievali by sme o snehu a ľadových medveďoch,“ dodáva Droff. V poriadku nie je len Moskva. „Verím, že tam nebudem musieť bývať navždy,“ hrozí sa speváčka a v poslednom čase aj príležitostná herečka. „Nie je to pekné mesto, hocikto postaví budovu bez ladu a skladu. Vyzerá to, ako taká beztvará medúza.“
Mladí ruskí hudobníci, ktorí sú slávni, vraj musia mať poručníka. Dohliada, aby sa z úspechu nezbláznili a neskončili na drogách. „Skôr dáva pozor, aby nenaleteli nesprávnym ľuďom,“ hovorí Julia. „My sme mali šťastie a dobre sme dopadli.“
