Démoni a divadlo patria k sebe, hoci sú s nimi na scéne vždy problémy. Aj ten najstrašnejší démon môže stratiť svoju silu po tom, čo ukáže divákom tvár. Jana Liptáková, ktorá sa podujala do dramatickej podoby pretvoriť niektoré motívy z poviedok spisovateľky a literárnej vedkyne Márie Bártovej, nás chcela ušetriť podobného sklamania. Démonicky príťažlivá žena, ktorá vnesie nepokoj do vzťahu manželov Lucie a Tomáša a napokon aj ich syna, zostáva zamlčaným predmetom hry odvážne nazvanej Démon. Zlo je súdené v neprítomnosti. Namiesto zvodkyne sa do príbehu dostáva dcéra veriaca vo vernosť a lásku, ktorá má vo vzťahu k základnému konfliktu akoby len kontrapunktický význam.
Komorná produkcia V divadla pri V-klube démona nevzýva, skôr ho len nežne zariekava prúdom úvah ženy v kriticky krásnom veku. V prípade Liptákovej Démona ide viac o inscenovanú literatúru ako o kompaktný dramatický text s vybudovanými situáciami a charaktermi. Všetky postavy tu hovoria takmer jednotnou autorskou, mierne poetizujúcou rečou, v niektorých prípadoch dochádza k nie veľmi adekvátnemu prenosu zrelých problémov a spôsobov myslenia na nič netušiace deti.
Režisér Branislav Matuščin umiestnil postavy do pôdorysu kríža, pričom k vzájomným konfrontáciám dochádza iba na prieniku jeho ramien. Takáto koncepcia bez prekvapenia v zásade vystačí na krátky dramatický útvar, akým produkcia je. Tento typ divadla ťaží svoju silu predovšetkým z intímneho kontaktu s hercom. Eva Pavlíková bola takmer ideálnou predstaviteľkou pragmaticky romantickej ženy. Ani Ján Gallovič sa blízkosti divákov nezľakol a dokázal byť presvedčivým Luciiným partnerom. Milan Ondrík ako syn v jednej zo scén ukázal, aké dramatické napätie mohla mať celá inscenácia. Začínajúca Veronika Senciová v úlohe dcéry mala o niečo menej priestoru prejaviť svoju hereckú zručnosť.
V intímnom osvetlení podobne ladeného textu krásne svetielkujú vzácne momenty autenticity, ktoré z logických dôvodov viac oslovia strednú než najmladšiu generáciu divákov. Žiaľ, na vzdialenosť jedného metra aj akékoľvek klišé priamo fosforeskuje. Pocestný, čo hľadá vodu pod krížom, pláž zaliata slnkom či pohľady mužov kĺžuce sa po prsiach žien sú azda až priveľmi banálne spojenia. Pritom je také príjemné vidieť inscenáciu, ktorá nie je založená na študentskom humore. Divadlo má veľa podôb a toto môže byť veľmi dobre jedna z nich.
