Režisér Ondrej Spišák (vľavo) a dramaturg Vladimír Fekar. FOTO - DIVADLO OLOMOUC
Divadelný štart hry Ariana Suassuny - Závěť psa, aneb hra o naší milé paní Soucitné sa v Moravskom divadle odohral v ľahkom opare atraktívnych brazílskych drinkov. Nechýbala dobrá nálada a v tej odpovedal na pár otázok aj hlavný cangaséro - režisér ONDREJ SPIŠÁK.
Čo hosťovaniu v Olomouci bezprostredne predchádzalo?
„Piateho januára som mal premiéru v Gdansku, v Teatrze Wybrzeze, kde som robil hru Tadeusza Slobodzianka Sen ploštice s podtitulkom súdruh Kristus. Je to taká rozlúčka s komunizmom.“
S nejakými slovenskými spolupracovníkmi?
„Nie, všetci boli Poliaci.“
Ale to nebola prvá réžia v Poľsku, nie?
„Deviata, vo Varšave v Teatrze Lalek boli štyri, v Bialystoku, tak ako v bábkovom divadle jedna, v Toruni, Teatrze nowym dve a v Gdansku táto, zatiaľ posledná.“
Čo vám v Poľsku vyhovuje?
„Sú tam výborní, obetaví herci, dajú za divadlo život.“
V bulletine olomouckého predstavenia sme sa dočítali, že ste si kúpili koňa a že ste s Teatrom Tatrom hrali Červenú čiapočku na Ukrajine. Možete nám to priblížiť?
„Máme maringotku, ku ktorej sme kúpili koňa, teda kobylku Kvetku. Nacvičili sme Červenú čiapočku, klauniádu, kde sme sa snažili používať čo najmenej textu. Ide o to, že štyria klauni, čo žijú v tej maringotke, sa hádajú, čia poetika je lepšia, každý sa sólo predvádza a ukazuje, ako by Červenú čiapočku zahral. Tým ostatným sa to nepáči, vždy to zrušia a zase sa pobijú. Nakoniec prídu nato, že je najlepšie zahrať to spolu. Kvetka tam hrá dvojrolu babičky a vlka. Takto putujeme a hráme po dedinách. Prídeme tam neohlásene, vylepíme plagáty, obídeme celú dedinu s megafónom. Večer chodilo na námestie celé osadenstvo dediny, my sme zahrali, a tak to bolo celý mesiac. Tí dedkovia a tetky sa bavili, veľmi sa im to páčilo, ďakovali nám, nosili vajcia, zeleninu, skrátka živili nás, tam na tej chudobnej Ukrajine!“
To vám aj platili? Predávali ste lístky?
„Nie, hrali sme len tak, do klobúka. Vždy sme zarobili toľko, že nám stačilo na pivo, a jedlo nám dali, zväčša uhorky, zemiaky a slaninu.“
Cez hranicu ste prešli normálne? Počula som, že cesta z Ukrajiny je trošku hororom.
„Bol to veľký problém, ale prebili sme sa. Aj tam, aj naspať. Mali sme všetky povolenia. Najhoršie je to s koňom.“
Pripravuje teraz Teatro Tatro niečo nové?
„My stále hráme tú Bianku Braselli , snažíme sa ju hrať čo najviac, lebo je to veľmi úspešné predstavenie a nemáme teraz peniaze na podobný veľký projekt. A chystáme sa v lete s maringotkou a koníkom na Sicíliu.“
Niekto vás tam pozval?
„Nie, my sa nanominujeme. To treba robiť neohlásene. Prídeme do dediny a zahráme.“
Čo vás čaká doma?
„Idem robiť domov, do Nitry, Snehovú kráľovnú podľa Andersena, ale sami si ju dramatizujeme. A potom ma čakajú Karlove Vary. Úprava Čarovnej flauty pre činohru.“
Keby ste mali percentuálne porovnať, koľko režírujete na Slovensku a koľko v Čechách, ako by to vyzeralo?
„No, na Slovensku skoro nerežírujem, len u nás, v bábkovom divadle.“
Autor: Viera Langerová
