Na návšteve

Viktor Hulík
výtvarník,
otec Tomáša Hulíka

Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Čo si pamätám, tak sme s ním mali problémy len keď bol úplne maličký. Vtedy nám patrične liezol na nervy neustálym krikom. Začínali sme, manželka sa z Prahy sťahovala do Bratislavy s malým Tomášom...
Takže je Pražan?
Je vlastne Čech a "Pražák". O české občianstvo pre syna sme nežiadali - nezišlo nám to na um. Napokon sa z neho vyvinulo veľmi schopné dieťa, na ktoré som pyšný, obzvlášť v poslednom období, keď sa prejavil ako schopný a nadaný mladý muž. Myslím, že má pred sebou veľkú kariéru.
Za čo ste svojho syna najviac chválili?
Vždy bol poslušný, dobre sa učil... Ako to už býva, rodičia sa vo výchove najviac vybúria na svojom prvom dieťati, dcéra to už mala s nami jednoduchšie.
Čítali ste mu rozprávky?
Samozrejme, bol to taký každodenný rituál. Čítali sme všetko - od klasických slovenských rozprávok až po súčasné od Ľubomíra Feldeka. Dodnes si pamätám niektoré verše, ktoré sme museli večer čo večer opakovať.
Nemal potrebu unikať spod vášho otcovského vplyvu?
Nikdy som sa neprojektoval do toho, čo by mali moje deti robiť, akým smerom by sa mali uberať. Majú blízky vzťah k prírode aj vďaka tomu, že vyrastali v Devínskej Novej Vsi. Objavili sme tu nedotknutú prírodu, pred 89-tym tu bolo hraničné pásmo a veľké územia ostali uchránené pred pôsobením človeka. Asi som sa stal pre deti nenásilným príkladom. Keď som bol ešte tínedžerom, zbieral som motýle a chrobáky. A Tomáš, keď bol študentom, to potiahol ďalej ako ja. Vybral sa za motýľmi so svojimi priateľmi na dve expedície. Boli mesiac na Borneu, štyri mesiace na Ussuri v Ďalekej Sibíri a na Sachaline. Dnes sa možno jeho rodinné zázemie prejavuje v tom, aké dokáže urobiť citlivé, výtvarné zábery.
Čo myslíte, že by vám syn mohol vyčítať?
Nebolo by normálne, keby voči mne nemal žiadne výhrady! Som prísny, citlivý na isté záležitosti, niekedy až pedantný človek, ktorý má rád stopercentne odvedenú prácu. Vyžadujem ju aj od iných, takže možno moju náročnosť...
Existuje niečo, čo by ste vy mohli vytknúť jemu?
Istú nedôslednosť? Niektoré veci nedoťahuje tak, ako by mal.
Alebo ako by ste si ich vy predstavovali?
Áno, to je tiež pravda! (Smiech.) Samozrejme, vyplýva to z mnohých mojich postojov, ale určite by mu to prospelo.
Čím by vás ešte mohol potešiť?
Potešil by nás vnukmi! Ale o tom, samozrejme, rozhoduje on sám.
Kedy ste sa naposledy stretli a pozhovárali?
Stretávame sa skoro každý deň. Býva neďaleko a dvere nášho domu má vždy otvorené.
Necháte si od svojho syna poradiť?
No, to už je problematickejšie, v tomto prípade som asi tvrdá palica! Pokiaľ však usúdim, že má pravdu, tak asi áno. Koniec koncov, v súvislosti s počítačovou grafikou, ktorej sa dnes venujem, môžem vyhlásiť, že nebyť jeho, tak by som mal obrovské problémy prepracovať sa všetkými počítačovými základmi sám. Som staršia generácia, vďačím mu za to, že mi vždy vedel poradiť.

Výtvarník a galerista Viktor Hulík (53) sedem rokov programovo a produkčne vedie Galériu Z v bratislavskom Zichyho paláci. Organizuje výstavy doma aj v zahraničí. Jednou z najznámejších je projekt Socha a objekt, ktorú každý rok pripravuje v spolupráci s bratislavským Starým mestom. Je autorom známeho bronzového Čumila, ktorý vyčnieva z pouličného kanálu na bratislavskom Korze. Jeho laserový orloj každý večer rozosvieti Hlavné námestie. Momentálne prezentuje svoju tvorbu v Bratislave na troch výstavách - v petržalskom Cik-Cak centre, v galérii Linea a v Galérii Slovenskej sporiteľne na Zelenej ulici. Okrem syna Tomáša má aj dcéru Veroniku, ktorá študuje masmediálnu komunikáciu.

Tomáš Hulík
prírodovedec a dokumentarista,
syn Viktora Hulíka

Od prírodovedy k výtvarnému prejavu vás "dostal" otec?
Skôr ma v začiatkoch "dostal" na prírodovedu, vo vlastnej tvorbe vždy inklinoval k prírode. Určite mi odovzdal isté estetické videnie, ktoré sa vo výtvarnom prostredí jednoducho nedá nezískať. Od detstva ma viedol k vytrvalosti a hlavne k samostatnosti.
Boli ste niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Myslím, že ani nie. Až na pár mládežníckych záťahov, ked dieťa príde domov neskôr než má, som nič také hrozné svojim rodičom nespôsoboval.
V čom sa vám váš otec najviac páči?
Oceňujem jeho zarputilosť, schopnosť kráčať tak, ako si to on sám zaumieni. Všetko dokáže dotiahnuť do absolútneho detailu.
Aké vlastnosti ste po ňom zdedili?
Možno práve to, že keď si vytýčim nejaký cieľ, trvám na tom, aby som ho na sto percent splnil.
V čom ste úplne odlišní?
Otec rieši problémy impulzívnejšie ako ja, ktorý zachovávam nadhľad. Dnes mladý ľudia pristupujú k veciam s väčšou rozvahou ako staršia generácia.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
To, čo mu môžem vyčítať ešte aj dnes, je také to staranie sa do všetkého. Musí byť vždy informovaný, mať prehľad, čo sa deje, čo nie. Na druhej strane si uvedomujem, že tým prejavuje svoj živý záujem o nás so sestrou. Takže to neberiem tragicky.
Máte pocit, že vás kontroluje?
V nijakom prípade, ale niekedy mi jeho záujem príjemný nie je. Inokedy však áno! (Smiech.)
Pomáha vám dodnes?
Radami určite.
Aj profesionálnymi?
Naše projekty sú tak diametrálne odlišné, že nie. Radí mi v základných ľudských záležitostiach.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na veľmi príjemnú rodinnú idylku.
Čím by ste otcovi urobili najväčšiu radosť?
Knihy si vie kúpiť sám. Isto by ho potešilo, keby sa mi darilo úspešne pokračovať v začatej ceste. Moja mladšia sestra študuje masmediálnu komunikáciu, možno sa raz naše cesty v nejakom pracovnom bode spoja, z toho by mal otec najväčšiu radosť.
Viete o otcovej prvej láske, kto to bol?
Možno nejaké slečny otec spomenul, ale prvou jeho veľkou láskou bola naša mama.
Čítal vám rozprávky?
Celkom nedávno sme zhodou okolností spolu spomínali, že mi musel dokola čítať knihu básničiek Ľubomíra Feldeka o zvieratkách - o nosorožcoch, korytnačkách, opiciach...
Rozumiete si?
Aj keď často prichádzame k názorovým výmenám, rozumieme si.
Vypočuje si váš názor na svoju tvorbu?
Vypočuť si vypočuje, či si z neho niečo aj zoberie, to už nikto nezistí. Môj názor vždy po svojom okomentuje, ale je naň zvedavý.

Mladý prírodovedec Tomáš Hulík (27) sa po skončení fakulty rozhodol vyhnúť sedavému zamestnaniu v kancelárii a vrhol sa na výskum bobrov. Vedecký začiatok vyústil do fotografického spracovania témy až po sériu dokumentárnych prírodovedeckých filmov. Tie odvysielali televízie Discovery Channel, Arte a Geo. Najväčším snímkom bol film Hulik und die Bieber pre rakúsku ORF v rámci cyklu UNIVERSUM v koprodukcii s francúzskym Canal+. V lete 2003 sa jeho fotografie a veľký článok o živote bobrov ocitnú v prestížnom svetovom časopise National Geografic, s ktorým spolupracuje. ORF a Discovery Channel si od Tomáša Hulíka objednali ďalšiu kameramanskú prácu - dokument s komerčným názvom Drakula, v ktorom bude reč o rumunskej Transylvánii, o ľuďoch, medveďoch, vlkoch, psoch a karpatskejdivočine.