Slovenský film – zabudni na Kolibu?

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC

Niekdajšia vlajková loď slovenskej kinematografie filmové ateliéry Koliba, dnes a. s. Štúdio Koliba, je už niekoľko rokov v patovej situácii. V konkurznom konaní figuruje množstvo veriteľov a podľa Moniky Sieklikovej – hovorkyne Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ktoré je jedným z najväčších veriteľov, nedá sa odhadnúť termín jeho ukončenia. Inými slovami, kedysi špičková technológia čoraz viac chátra a priestory zahaľuje ničota.

Bývalá federálna sestra Koliby – pražský Barrandov – sa medzitým dostal z obdobia stagnácie a dnes ako akciová spoločnosť AB Barrandov poskytuje domácim i zahraničným filmárom najmä výrobné služby, ale i vlastné nápady. „Zriadili sme tvorivý servis, čo znamená, že budeme svetu ponúkať aj vlastné námety vhodné ku koprodukciám,“ povedal pre SME umelecký šéf Barrandova Dušan Kukal.

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC

Koliba

Malá rekapitulácia smutného príbehu o Kolibe sa začína v druhej polovici deväťdesiatych rokov, keď nastala privatizácia filmových ateliérov pod taktovkou vtedajšieho ministra kultúry Ivana Hudeca a generálneho riaditeľa akciovky Vladimíra Ondruša. Namiesto sľubovaných investícií na oživenie Slovenskej filmovej tvorby dlhuje a. s. Štúdio Koliba štátu vyše 200 miliónov korún za filmy Jánošík a Pribina a vyše sedemdesiatim ostatným veriteľom sumu takmer pol miliardy korún. Štúdio Koliba sa dostalo do bankrotu.

V roku 2000 rozhodujúci podiel nad spoločnosťou prevzali Mečiarove deti, ktoré sa v auguste 2000 uspokojili s pozíciou menšinového vlastníka, a väčšinu Koliby predali firme MMBM. Tá v súčasností patrí aj k najväčším veriteľom štúdií a v decembri roku 2000 podala návrh na konkurz. Konkurz na majetok a. s. Štúdio Koliba vyhlásil Krajský súd v Bratislave uznesením z 8. júna 2001 č. k. 6K 327-00-82. Medzi najväčších veriteľov patrí popri MMBM Ministerstvo kultúry SR, Všeobecná zdravotná poisťovňa, mestská časť Bratislava-Nové Mesto ako aj fyzická osoba Vladimír Mečiar ml.

V súčasnosti prevzali riadenie spoločnosti správcovia konkurznej podstaty. Mal by sa spísať majetok ako aj záväzky štúdií. Majetok sa potom predá na dražbe a zo získaných peňazí sa uspokoja veritelia. Majetok Koliby, ktorý v čase doposiaľ neobjasnenej privatizácie predstavoval účtovnú hodnotu 431 miliónov korún, je však v súčasnosti nižší ako výška jej záväzkov.

Barrandov

Barrandov ako jedno z najrozsiahlejších štúdiových komplexov bol po novembri ‘89 privatizovaný a štát zrušil dotácie na výrobu českých filmov. Štúdio zaznamenalo následný pokles miestnej produkcie, kompenzovaný dramatickým vzostupom zahraničných objednávok, najmä hraných filmov v americkej a západoeurópskej produkcii. Zariadenia a služby štúdia začali využívať české televízne stanice a výrobcovia televíznych reklám.

„Málokto by predpokladal, že Európa, či dokonca Hollywood budú práve na Barrandove hľadať nové nápady pre svoje filmy,“ hovorí Dušan Kukal. „O látky je núdza všade na svete, len treba priniesť nadnárodnú tému, ktorá zaujíma viac krajín.“

Do Barrandova sa v tomto roku chystá sedemnásť zahraničných filmových štábov, medzi ktorými bude aj Spielbergov DreamWorks.

Kto potrebuje Kolibu?

Miloslav Luther, režisér: „Osud Koliby považujem za totálne zlyhanie demokratických metód, ale najmä za príklad nízkej vyspelosti tejto spoločnosti. Koľko sme počuli nafúknutých rečí o zlatom vajci tohto národa alebo prázdnych floskulách o všeplatnej privatizácii, ktorá vraj jediná dokáže odovzdať majetok do rúk skutočného hospodára! Tam, kde sa stane záhradníkom cap, nech si nasadí hocijakú politickú masku, ostáva iba spúšť a prázdnota. Zhrozený som však najmä tým, že naša spoločnosť (osobitne jej volení zástupcovia) je úplne ľahostajná k závratnému úpadku svojej duchovnej sebaidentifikácie. Potvrdzujú to i chaotické pokusy zaplátať najokatejšie diery nedomyslenými legislatívnymi aktivitami. Chýba vôľa, nosná idea duchovnej sebaobnovy. Obrazom toho je živorenie kultúry, v jej rámci aj kinematografie vrátane televíznej tvorby. Kto ponesie zodpovednosť pred budúcimi generáciami za tie sebazničujúce rozhodnutia, ktorých dôsledkom je iba zmar a mizéria tejto doby? Nikto, čiže my všetci.“

Martin Šulík, režisér: „Príbeh filmových ateliérov na Kolibe je príbehom zániku slovenskej kinematografie. Rozhodnutie ministerstva kultúry zo začiatku deväťdesiatych rokov odrezalo Kolibu od štátnej podpory pre filmovú tvorbu, ostatné umelecké druhy divadlo, hudba, výtvarné umenie si svoje štátne dotácie zachovali doteraz. Máme Slovenské národné divadlo, Slovenskú národnú galériu, Slovenskú filharmóniu, ale nemáme slovenský film. Ďalším krokom k likvidácii Koliby bola neschopnosť filmárskej obce zjednotiť sa v spoločnom využívaní filmového štúdia. Aktivita Slovenskej filmovej spoločnosti doplatila na partikulárne záujmy niektorých lakomých, ale krátkozrakých producentov. Následná ondrušovská privatizácia dostala Kolibu na kolená a na Slovensku zanikla materiálna báza na tvorbu filmov. Nemáme laboratóriá, slovenské filmy sa vyvolávajú buď v Čechách, alebo vo Viedni. Sklady nábytkov, kostýmov a rekvizít sa rozkradli alebo nechali schátrať. Nikto nie je vinný, nikto nebol potrestaný. A bojím sa, že asi už ani nebude. Je to tragédia, ale zabudnime na Kolibu. Nové filmy musíme začať vyrábať na zelenej lúke.“