avé, aký oblúk sa vytvoril medzi Vargom, ktorý bol pri zrode slovenskej populárnej hudby, presnejšie tej osobitej, a mladou hrdinkou Aurela, ktorá je na začiatku kariéry.
Misha, slovenská obdoba amerického R&B, ukázala svoj nesporný spevácky talent v živom podaní a je úplne na mieste, že si odniesla sošku za objav roka. Ním medzi ďalšími nominovanými (Chill On The Sun a Shellwoy) určite je. Keď si prišla prevziať tú za album roka, aj sama možno cítila, že je to príliš. „Je to prúser,“ vyšmyklo sa jej z úst. Ako keby to povedala nielen za seba.
Hlavným problémom slávnostného piatkového večera bol fakt, že mu chýbala väčšia pestrosť, konkurencia, čo možno svedčí o slabšom minulom roku. Medzi kategóriami stále chýbajú menšinové žánre, alternatívna, vážna alebo folklórna hudba, ktoré by k udeľovaniu slovenskej „gremy“ jednoducho patriť mali, lebo by ju urobili rôznorodejšou. Marián Varga pripomenul, že za celoživotné dielo dostal už tretie ocenenie. Možno nahral hudbu až na tri životy, ale priaznivcov by iste potešila jeho nová nahrávka. Keďže sa v súčasnosti pohybuje na poli takzvanej vážnej hudby, Aurel by ho asi minul.
Počet sošiek malých tučniakov, ktoré si odniesla Misha, nemusí hovoriť iba o jej talente, ale aj o tom, že na Slovensku chýbajú nové tváre. Keď sa jedna z nich dostane do médií, s mamuťou firmou za chrbtom, zasypú ju cenami. Niečo to vypovedá o našej provinčnosti, proti ktorej sa dá bojovať s nadhľadom. A netreba sa brať príliš vážne – ako to urobili naživo hrajúce skupiny Horkýže slíže alebo Hex.
Večer stál a padal na pleciach Mekyho Žbirku. Ten svoju úlohu zvládol dobre. Ukázal, že moderovanie nemusí byť excentrické alebo nudné. Na Aurelovi sa hrá a spieva naživo, čo je fajn, tak ako usporiadateľom slúži ku cti, že sa vyvarovali hluchých miest a trápností, akými sa v posledných rokoch hemžili toľko kritizované ceny českej hudobnej akadémie Anděl.
Ale obsah Aurela už nebol v réžii organizátorov. Ten je v kompetencii nás samotných akademikov.
