Vyjadrovať sa filmom k citlivým súčasným témam chce nielen odvahu, ale aj jasne premyslený postoj, čo je v prípade rómskeho problému ťažké. Režisér Zdeněk Tyc so scenáristkou Terezou Boučkovou sa o to filmom Smradi aj tak pokúsili.
Rodina Šírových, ktorá adoptovala Róma Františka, Poloróma Lukáša a z mesta sa presťahovala na dedinu kvôli vlastnému dieťaťu, trpiacemu na astmu, čelí tlakovej skúške zvnútra i zvonku. Keďže otec Šír (Ivan Trojan) celý deň pracuje, matka (Petra Špalková) má na krku často nezvládateľnú chlapčenskú trojku sama. K bežným starostiam sa pridružuje odpor prostredia.
Nečakajme však žiadne razantné vyjadrenie sviežo novátorských postojov voči celému problému. Tvorcovia ho použili v jeho dokonale prežutej podobe, ktorá nám už neustálym opakovaním nepríjemne zovšednela. Voči šľachetnej rodičovskej dvojke stoja zlí (navyše aj škaredí a starí) ľudia, napáchnutí rasizmom a xenofóbiou. Dobrí sympaťáci však útok spracujú a dokážu žiť so svojimi starosťami ďalej a normálne.
Zdeněk Tyc po dvoch neúspechoch nemohol šliapnuť vedľa. Za svoj posledný film Už (1995) si dokonca vyslúžil Plyšového leva za najhorší film roka. Smradov však nakrútil zodpovedne a citlivo, s výbornými hercami, zvládol i deti. Floskula, ktorú nám s Boučkovou predkladajú, preto nie je príliš viditeľná. Nakoniec, keď už v celom spore nevedno, ako ďalej, pohodlne siahnu po náhradnom riešení – nechajú oboch rómskych chlapcov ujsť z domu do mestského hypermarketu. Posledná štvrtina filmu sa tak odohráva v rytme hľadania stratených. Význam tejto situácie si môžeme vykladať asi len ako dôraz na víťaznú renesanciu vnútornej súdržnosti rodiny.
Autor: Viera Langerová
