Godfrey Reggio (1940) nepracuje s hercami, ani s jasným príbehom. Jeho filmy sú symfónie dokumentárnych obrazov, ktoré sa prekrývajú, premieňajú a reťazia. FOTO - ČTK
Prvé dva celovečerné filmy GODFREYA REGGIA z trilógie o stave tohto sveta - Koyaanisqatsi (1983) a Powaqqatsi (1988) sa s úspechom hrali vo filmových kluboch a Reggio ich osobne uviedol na Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti. Bolo to v roku 1994. Tento rok prišiel do Prahy, pretože záverečný diel jeho trilógie s názvom Naqoyqatsi bol zaradený do Projektu 100-2003, ktorého slovenská časť sa začína 15. marca.
Všetky tri filmy z qatsi trilógie majú mnoho spoločného - od symbolických názvov pochádzajúcich z jazyka indiánskeho kmeňa Hopi, žijúceho v Arizone, ktorému hrozí vyhynutie, cez spôsob rozprávania bez slov, dôslednú strihovú rytmizáciu, obrazové a hudobné delenie na niekoľko častí až po geniálnu minimalistickú hudbu Phila Glassa.
Rozhovor vznikol na filmovom festivale v Benátkach.
Prečo ste tento film nakrúcali tak dlho?
„Lebo stojí pol milióna až milión dolárov. A kto mi ich dá? Filmy, ako sú moje, sú náročné časovo aj technologicky. Mohol by som nakrúcať Hollywood, ale to ma nezaujíma. Radšej hľadám príležitosť.“
Koho ste našli v prípade Naqoyqatsi?
„Po dvanástich rokoch mi ako z jasného neba zavolal Steven Soderbergh. Prečítal si o mne článok v novinách a zohnal mi peniaze.“
Váš film je akýsi manifest. Priznali by ste nejakú paralelu s filmom Leni Riefenstahl z olympiády v roku 1936 v Berlíne? Nemáte aj vy ohromujúce športové sekvencie?
„Neviem, či mám byť zhrozený. Máme tú istú tému: fašizmus. Ale ona si ho uctila, ja ho spochybňujem.“
Ako sa vlastne dívate na olympiádu?
„Nemá nič spoločné s Olympom a Grékmi. Začala s ňou Amerika, vyjadruje silu krajiny, nadčloveka. Ak ste v Rusku trojročné dievča, začnete cvičiť gymnastiku, v dvanástich je z vás monštrum. Pretože predstavujete ruské impérium.“
A v Amerike?
„V Amerike budete predstavovať americké impérium. Ak ste v Čechách - odtiaľ mám vo filme mnoho záberov - robíte v dave rovnaké pohyby na spartakiáde. Čechy boli priemyselnou krajinou, vedeli dostať desaťtisíce ľudí na veľký štadión. Ide o zaraďovanie, o zdokonaľovanie tela bez mysle, o odpútanie pozornosti - to potrebujeme v živote plnom tlaku techniky. Pre mňa je organizovaný šport fašistická činnosť.“
Neexistuje v našich životoch nič bez techniky?
„Existuje. Miesto, ktorému hovorím živé neznámo. Je hlbšie ako náš intelekt.“
Duša?
„Áno, lenže o duši dnes nemôžete hovoriť, vyzerali by ste smiešne.“
Prečo ste, ako vravíte, nakrútili film o beznádejnosti života?
„Človek najskôr musí mať odvahu cítiť beznádej zo stavu sveta.“
Ako to myslíte?
„Technika je tou beznádejnou časťou. Neverím, že ju môžeme využívať na dobro či na zlo. Ona má teraz svoje vlastné pravidlá, ona je šofér a my sa len vezieme. Keď sa ľudia dostali na Mesiac, nevstúpil naň jednotlivý človek, vstúpil naň masový človek, ľudstvo. Stávame sa súčasťou našej techniky a už viac nie sme Rusi, Švajčiari, Brazílčania či Česi, sme masový človek, je to akási losangelizácia sveta. A podľa mňa to je tragédia.“
Prečo potom hovoríte o nádeji? Kde ju vidíte?
„V jasnom vedomí toho, čo vás riadi. Aj keď je to tragické - čo my dnes nechceme uznať, pretože všetko musí byť zábavné a pozitívne. Tragédii sa dá vzoprieť tvorivosťou.“
Akého náboženstva je technika?
„Sama technika je nové náboženstvo, nový boh. Všetko, čo sme povedali o bohu, teraz platí o technike. Ak mám na prste snubný prsteň, symbolizuje moju oddanosť manželke, ale on samotný nevytvára tú oddanosť. Je to len symbol. Lenže počítač ako nové božstvo reprodukuje seba samého a pretvára svet na svoju podobu. Preto sme klesli len na štyritisíc jazykov, hoci sme v minulom storočí mali tridsaťtisíc jazykov. Najväčšia utópia je vízia, že vložíme našu ľudskú podstatu do silikónového čipu a žiť naveky. Nie je to šialené? My už sme súčasťou večnosti, tak kto potrebuje žiť naveky?“
Štrnásťročný ste vstúpili do kresťanského rádu a strávili ste štrnásť rokov takmer v úplnom tichu. Boli ste mníchom, ale prečo ste odišli?
„Zložil som doživotný sľub, a žil som podľa neho štrnásť rokov. Mojím Che Guevarom bol Giovanni Rancolli, pápež Ján 23., radikálny pápež. Zvolili ho preto, že nemohli zvoliť toho druhého, bol zvolený ako štafáž, ako nikto. Vyslovil pravdy, ktoré ma nadchli tak, že som sa už nemohol uzatvárať. A za to ma z cirkvi vyhodili.“
