Rok 1961. Vrcholí éra laškovania s atómom, v plnom prúde sú preteky vo výrobe bojových strojov, o akých sa ľudstvu ani nesnívalo. Do akcie vyrážajú prototypy, na dôkladné skúšky nie je čas. Si vis pacem, para bellum - hovorí sa pre verejnosť. Vojna bola studená - studený je aj film. Nikto presne nevie, čo sa stane, nikto nemá úplnú pravdu. Mnohí iste namietnu, že víťaz sa dnes vozí na porazenom. V skutočnosti sa nepochybne pozeráme na jeden z najlepších filmov o sovietskych vojakoch, aké boli nakrútené. Z tragédie jadrovej ponorky zo ZSSR si asi ťažko môže robiť žarty niekto, komu sa rozprskli dva raketoplány.
Desiatky filmov z vojenského prostredia vznikli okrem iného preto, aby potešili veteránov, kým sú ešte nejakí nažive. Starčekovia boli dojatí a filmy dokonale nepozerateľné. Možno aj preto, že na sovietskych veteránov nemusela režisérka brať prílišný ohľad, dokázala sa udržať takmer presne na hrane - pôsobí na city diváka, ale nikdy nebúši do železa, len aby sa priznalo, že je horúce. Znesiteľná je dokonca aj záverečná scéna po rokoch na cintoríne, kde ležia opravári defektného reaktora. A Liam Neeson tu aspoň nemusí plakať, ako ho nútil v Schindlerovom zozname Spielberg.
Ak sa zdalo, že hviezdam Fordovi a Neesonovi ostatní herci budú musieť ustúpiť, nie je to tak. Hrajú ako o život, veď napokon o to v tomto filme ide. Nevidíme žiadne paródie na „sovietske typy“, ale ani príliš „amerických sovietov“. Občas však zaznie čosi ako rusizovaná angličtina. Pozoruhodný je Ford - od časov, keď odložil klobúk a bič, sa v kinematografii nejako podivne motal, teraz sa so cťou vracia, aj ako výkonný producent.
Ruských námorníkov film žiaľ rozčúlil - vraj ich ukazuje ako opilcov. Zrejme sú dosť precitlivelí, na zemiakových brigádach sa pilo stokrát viac ako tu. Koniec koncov „ňet ruma - ňet šturma“. Je to smutné, lebo rovnako dobre by sa film dal chápať ako poklona veľkému súperovi - aspoň v Amerike ľudia videli, že v „Ríši zla“ žili i normálni ľudia. Možno veteránom ušlo, že čas sovietskych „veľkolepých vojnových epopejí“ sa už skončil, len ruská televízia z nich žije dodnes.
Veľmoc na východe tvrdí, že takto sa príbeh ponorky K 19 neodohral. Žiadnu prehnanú konštrukciu zo scenára necítiť, film vznikal aj v Moskve za pomoci miestnych, ale ak sú námietky oprávnené, radi si pozrieme správnu verziu z ruských filmových štúdií. Širokú ruskú dušu zachytí „skutočný príbeh“ nepochybne vernejšie. BORIS ZEMKO
