Moderuje televíznu reláciu, túla sa s Túlavým divadlom, v ktorom naplno hrá, učí rovesníkov na vysokej škole, pozná parížske konzervatórium, otvorila kastingovú agentúru. Začiatkom roka sa objavila na obrazovkách Českej televízie v premiére televízneho filmu Čierne slzy, kde hrala šestnásťročnú Rómku. Lucia Hurajová.
V Čiernych slzách ste hlavná postava. Aké bolo nakrúcanie?
Dosť ťažké. Dva mesiace sme pracovali v armádno - rómskom meste Žatec na severe Čiech. Celý čas som mala na tvári kilo tmavého mejkapu a nútili ma chodiť každý tretí deň do solária.
Ako na vás miestni reagovali?
Keď sa ma prvýkrát opýtali, či som Rómka, zhrozene som vykríkla: „Nie, preboha, ja som normálna!" Bol to pre mňa strašný moment odhalenia vlastného rasizmu. Neskôr som si miestnych Rómov ako jediná z celého štábu získala. Keď sme potrebovali, aby poslúchli pokyny režiséra, Jozef Czajlík, inak talentovaný mladý maďarský režisér, ktorý vo filme hral môjho brata, im sľúbil, že urobím most, a potom spolupracovali.
Vyrovnali ste sa teda s rasizmom?
Bol to nepríjemný moment sebapoznania, keď som si sformulovala, že takéto vydeľovanie sa je začiatkom niečoho nesprávneho. Uvedomila som si, že musím stáť, a nielen hrať, na strane tých, čo sú "vinní" iba preto, že sú iní.
Nepomohlo vám to, že takzvaní bieli ľudia boli vo filme charakterovo výrazne nepríťažliví?
V tomto bol scenár veľmi pravdivý. Aj bielych vykreslil ako znôšku malomeštiakov a ľudí, ktorí sa nechcú ani pokúsiť prispôsobiť. Na Východnom Slovensku to bolo horšie, tam som videla deti s neodoperovanými rázštepmi, nahé, bosé, špinavé, v zime, žili v drevených búdach a na udupanej zemi mali ohnisko. Odrazu som sa cítila ako „herečka z Bratislavy", ktorá dovtedy nevedela, že život je aj o inom a inde.
Stali ste sa angažovanou?
Vždy sa pridám ku snahe ľudí o zblížnie a pochopenie kultúr alebo rás, už aj preto, že som sama bola v situácii, keď som musela dokazovať, že nie som menejcenná. A to je jedno, či sa to stane človeku vo vzťahu s iným človekom v tej najintímnejšej rovine alebo či sa to stane tvárou v tvár dvoch národov alebo národností. Každý z nás by to mal riešiť aktívne, pretože to nie je len otázka občianskeho, ale aj osobného životného postoja.
Aké máte korene?
Babička bola z východu, kde koluje melanš Rusínov, Ukrajincov, Maďarov. Otec, aj keď je "čistý" Slovák, vyzerá ako Omar Sharif. Slovom, som klasický slovenský mix. (Smiech.)
Aký máte vzťah so svojimi dvoma bratmi?
Som najstaršia a som na nich príšerne hrdá. Až príliš. Máme to v rodine, všetci sa akosi bezhranične zbožňujeme. Možno je to zlá devíza do života, lebo som zvyknutá na luxus lásky. Je to niečo, čo si potom človek prirodzene berie od druhých a sám prirodzene dáva. Nie každý je na to zvyknutý, nie každý to dokáže prijať.
Aj v detstve ste sa zbožňovali?
S Emilom, ktorý má teraz 24 rokov, sme sa hrávali, ale aj zurvalo bili. Raz mi pichol do oka a mne sa nič nestalo! Aj vďaka tomu náš vzťah nadobudol niečo mimoriadne. Občas sme sa mlátili hokejkami do hlavy, dobre poznám chalanský svet. Dnes je z neho veľký sympaťák, ktorého majú radi muži aj ženy. Mladší Martin má 18 rokov a ako prvý veľký čin dospelosti mi stihol nabúrať auto. Našťastie, len jemne. Obaja sú veľmi pekní.
Veď aj vy.
Teraz často vyzerám ako najmladšia, ale keď zavelím, že sa ide domov, spoločnosť je zmätená. (Smiech.) Samozrejme, že ma neposlúchajú, ale aj tak je výnimočný komfort mať dvoch bratov, ktorí sú tu so svojou silou a láskou.
Nežiarlia na vás vaši bratia?
Myslím, že by nemenili so žiadnym mužom, ktorý so mnou trávi čas v pracovnom alebo inom kontakte. Už dosť utrpeli ranu osudu, že ma majú za sestru! Keď sa s tým vysporiadajú do konca života, bude im to stačiť! (Smiech.)
Odkiaľ je vaša skvelá francúzština?
Z Francúzskeho lýcea. Nastúpila som doň na naliehanie svojej mamy, ktorá vedela, čo robí. Samej by mi to nezišlo na um. Na stredoškolské roky nespomínam s láskou. Učili sme sa vo francúzštine všetky prírodne vedy, z ktorých sme nakoniec aj maturovali. A moje známky boli strašné! Dnes som šťastná, vďaka francúzštine sa stal môj život dvojdomým - som doma tu, aj v Paríži, vo frankofónnej literatúre a kultúre.
Žili ste v Paríži?
Mnohé príležitosti prichádzajú samé odseba. VŠMU mi sprostredkovala ročný študijný pobyt na parížskom konzervatóriu, na pôde ktorého je najlepšia herecká škola v Európe, ak nie vo svete. Čo je zaujímavé, na rozdiel od našej školy, hercov učia špičkoví režiséri, nie skúsení herci.
A režisérov učí kto?
Ak sa tam chcete stať režisérom, nikto vás to učiť nebude. Musíte sa k tomu dopracovať samostatne. Ľudia študujú herectvo alebo filozofiu, dejiny umenia, estetiku a až potom sa môžu dostať k samotnej réžii. Cez teoretické práce alebo vlastnými praktickými pokusmi. Na druhej strane, ak si študent vymyslí vlastný projekt, škola mu poskytne šancu získať takzvanú bielu kartu, ktorá mu umožní realizovať ho na jej náklady. Dá mu techniku, priestory a iné prostriedky, aby si réžiu vyskúšal.
Kto učil vás?
Daniel Mesguich, je to veľmi zaujímavý divadelný režisér a aj herec, recitátor moliérovského typu, hral Napoleóna. Z tých úplne najznámejších spomeniem prednášky Roberta Wilsona, špičkovej autority experimentálneho divadla.
Aj ste v Paríži hrali?
Áno, dokonca sme si s priateľmi založili vlastnú divadlenú spoločnosť, ktorá sa volala Môj blázon je niekto iný. S poetickým pásmom rumunského autora Guerasima Lucu sme zožali výnimočný úspech, ktorý asi vyplynul aj z kombinácie troch kultúr.
Ako ste tam zapadli?
Na začiatku som to mala ťažké, lebo oni vôbec nevedeli, kde je Slovensko. Aj keď boli natoľko slušní, že sa tvárili, že vedia, lebo európski intelektuáli to predsa „musia" vedieť. Mýlia si nás s Kosovom alebo Poľskom, robila som tam osvetu. Mojich kamarátov som naučila slovo Bratislava, v lete tu dokonca boli na divadelnom festivale Istropolitana. No, ale predtým som im musela dokázať, že aj u nás sa robí divadlo porovnateľné s tým ich, že aj my máme kvalitný umelecký potenciál a teším sa, že sa mi to podarilo. Keď som odtiaľ odchádzala, odrazu som pocítila zmenu pohľadu na mňa, presvedčila som ich, že sme partneri.
Nemali ste chuť ostať tam?
Vrátila som sa, chcela som dokončiť školu. A je tu predsa mamička! (Smiech.)
Dnes učíte na VŠMU. Čo dáva herečka bábkarom?
Iba sa učím učiť! Vyrastala som v bábkohereckom súbore a nikdy som sa od neho nevzdialila. Bábkari sú úplne iní ľudia ako herci. Sú omnoho introvertnejší, citlivejší, zakríknutejší, takže moja rola je tá, aby som ich akoby oslobodila a dala im pocítiť, že sa nemusia báť, že divák nie je nepriateľ. Herec sa musí naučiť milovať publikum, inak to nejde.
Čo znamená „cítiť" publikum? Vidíte v tmavom hľadisku tváre?
Som krátkozraká a nikdy nevidím nikoho konkrétneho, ale „masu", hoci aj desiatich ľudí, cítim. Keď človek vyjde na javisko, musí v prvých osemnástich sekudách zaujať a pritiahnuť pozornosť. A potom ju treba zvyšok predstavenia udržať a nesklamať.
Týka sa to aj života samotného predstavenia. Pred rokom ste naštudovali hru Oľgy Muchinovej Táňa - Táňa. Ako vyzerá dnes?
Nemám rada ezoterické výrazy v umení, ktoré pre niekoho nemusia nič znamenať. Ale stretli sme sa tu ľudia, ktorí sa veľmi „zacítili". Majo Amsler, Robo Roth, Romana Maliti... Sme jednoducho spolu ako postavy, herci, aj ako kamaráti. Nedávno sme mali obnovenú premiéru a prišlo toľko ľudí, že sme to ani nečakali. Sú diváci, ktorí Táňu - Táňu videli dva, tri, štyrikrát. Z predstavenia sa stalo niečo, čo má vlastný život, je to svojbytná bytosť.
Táňa Táňa je o tom, ako milovať a byť milovaný...
Všetky príbehy sú o láske.
Nenechali ste vo Francúzsku nejakú lásku?
Nie, ja som známa tým, že nevyhľadávam cudzincov. Mám ich rada, ale odtiaľ - potiaľ! (Smiech.)
Takže iba Slovák prichádza do úvahy?
Keď už, tak jedine roduverný Slovák. (Smiech.)
Ak by ste náhle dostali pracovnú ponuku vo Francúzsku a nejaký slováčisko by vám povedal: „Nie! Ostaneš doma!" Čo potom?
Našťastie, niet žiadneho „roduverného", ktorý by mi mohol niečo zakazovať. Vychutnávam v tomto čase príjemnú pozíciu - mám veľa pracovných príležitostí a cítim sa slobodne. Pôvodne som chcela byť princezná, stal sa zo mňa bojovník.
Ako ste to zistili?
Keď som vycestovala, odrazu som získala šancu zmeniť identitu. Uvedomila som si, že chod vecí ide rovnako tu, ako aj tam, a že jediným poľom pôsobnosti som ja sama. To, ako sa budem rozvíjať. V dvadsiatich troch rokoch som vo Francúzsku zistila, že všetko, čo som si vybudovala doma, je preč, a že som pre domácich nikto niktúci - mohla som byť odrazu kýmkoľvek a bolo len na mne, aby som si znovu vytvorila nejakú pozíciu. Človek nesmie uveriť vo vlastnú dôležitosť. Na jednej strane by si mal pamätať, že je jedinečný a mal by chcieť byť výnimočným, ale nie za cenu toho, že bude smiešny.
Čo vás priviedlo k tomu, aby ste založili kastingovú agentúru?
Opäť náhoda. A moja snaha osamostatniť sa. Chcem pokračovať vo svojich divadelných projektoch, ktoré sú mimoriadne ziskovo nevýhodné - napríklad v Túlavom divadle sme niekedy radi, že si zarobíme aspoň na benzín, ktorým sme sa doviezli na miesto konania... A je to aj zaujímavá skúsenosť, dostávam sa do sveta produkcie, vzťahov, ktoré sa v divadelnom svete nepestujú. V reklamnej sfére sa snažím dávať prácu svojím priateľom.
Moderujete reláciu Mravenisko. Prečo?
Je to jedna z ďalších vecí, ktoré sú pre herca dôležité - možnosť zviditeľniť sa. Okrem toho mám príležitosť prehovoriť ku skupine tínedžerov, vystupujem sama za seba, nemusím sa nijako pitvoriť, dávam im tipy, ako môžu stráviť voľný čas, a to ma baví.
Čo na to hovoria kamaráti vášho osemnásťročného brata, ktorí len nedávno opustili cieľovú skupinu tejto relácie?
Oni si, samozrejme, zo mňa všetci robia srandu, však to je klasika! Už sa jej ani nesnažím vzdorovať, zvykla som si. Všeobecne však platí, že pre ľudí, ktorí sa nepohybujú v umeleckých kruhoch, je výskyt na televíznej obrazovke zárukou a potvrdením toho, že ste naozaj herec. Potom sa teším, keď tí, čo ma poznajú z obrazovky, prídu do nášho divadla a sú zvedaví na naše predstavenia.
Takže Mraveniskom propagujete nezávislé divadlo?
Presne tak! A všetky zatiaľ nezrealizované veľkolepé umelecké projekty! (Smiech.)
Poznáte tú otázku - aké ste znamenie?
Som rak a drak. Mix medzi citlivým introvertíkom a niekým, kto sa rád hreje na výslní pozornosti. Neberiem to však nejako vážne, veď človek, ak chce, spozná sa v čomkoľvek. Skôr si myslím, že mám v sebe veľa znamení, ktoré vo mne zanechali iní ľudia.
Kto je to
Moderátorka kontaktnej relácie STV pre tínedžerov Mravenisko herečka Lucia Hurajová (26) skončila VŠMU pred dvoma rokmi a ostala tu učiť na bábkoherectve. S bývalými spolužiakmi založila Túlavé divadlo, ktoré koncom minulého roku uviedlo v úspešnej premiére inscenáciu Woodyho Allena Boh, v bratislavskom V- klube a na 12. apríla pripravuje hru autora Suchovo-Kobylina Tarelkinova smrť. V divadelnom Štúdiu 12 viac ako rok hrá hlavnú postavu v hre Oľgy Muchinovej Táňa - Táňa a účinkuje v hre srbskej autorky Biljany Srbljanović Rodinné príbehy. Ako dvadsaťpäťročná vyhrala konkurz na šestnásťročnú Rómku do hudobného filmu Čierne slzy, kde spieva na hudbu Jana Černého, bývalého člena kapely Žentour. Česká televízia ho uviedla v januári 2003.
Vyrazené vetičky:
1. Mnohí Francúzi si mysleli, že som Španielka, a tak si hovorili: „Aha, pozor! To je ten južanský šarm." A ako sa mýlili!
2. Každý týždeň nabúram auto. Len trochu, ale kamaráti ho už nevolajú inak ako toreador alebo červený drak. Pre mňa je Zlatíčko.
3. Od detstva som hrala na ulici. V detskom súbore Gong sme nacvičili hru Jarmočné divadlo, kde som bola povrazochodkyňou. Vznášala som sa pol metra nad zemou a všetci ma museli držať.
Povedali o nej:
Marián Amsler, dramatur a režisér:
Lucia je neopísateľná ako kompaktná bytosť. Je nevypočítateľná, výbušná a v pozitívnom zmysle sa rozdrobuje na mnoho rovnocenných častí. V jednej chvíli môže byť dobrá, zlá, milá, rozčúlená aj láskava. Páči sa mi to.
Robo Roth, herec:
Lucie (v zmysle Lucie, teda jej, a nie Lucií - pozn. pre Janku) je veľa. Neviem, na ktorú sa pýtate. To ma aj baví a jej možno spôsobuje problémy.
Romana Maliti, divadelná kritička, prekladateľka, herečka:
Lucku poznám už dlhšie, ale intenzívne pracujeme spolu od inscenácie Táňa-Táňa v Štúdiu 12. Čestne sa priznávam, že počiatočná antipatia sa zmenila na obrovskú sympatiu. Keď si pustí človeka k telu, zistíte, že je neuveriteľne vtipná a dá sa na ňu kedykoĺvek obrátiť s prosbou o pomoc. Obdivujem na nej, že je všade načas a je veľmi praktická - myslím, že keď ju požiadate o ihlu s niťou, bude mať pri sebe kompletné šitíčko. A je to jediná skutočná dáma mojejgenerácie.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: MARTIN ČREP
