Fernando Gómez Grande (1947) študoval v Univerzite v Salamance a na Univerzite vo Vincennes v Paríži. Viedol kurzy hereckého prejavu a tvorby pre rôzne inštitúcie, kurzy divadelnej teórie a prekladu. Ako prekladateľ publikoval vyše 30 súčasných francúzskych textov. FOTO - PETER PROCHÁZKA
FERNANDO GÓMEZ GRANDE, prekladateľ, divadelný teoretik a riaditeľ festivalu Muestra de Teatro Espagńol de Autores Contemporáneos (Prehliadky súčasných španielskych autorov) v Alicante bol hosťom projektu Nová dráma na pôde Štúdia 12. Kto chce mať obraz o posledných desaťročiach španielskej drámy od posttotalitnej nostalgie umelcov „proti Frankovi sme žili lepšie“ až po volanie mladých dramatikov „utópie sa nepredávajú v supermarketoch“, mal by sa rozprávať práve s ním.
Je niekto zo súčasných divadelných autorov v Španielsku skutočne populárny?
„Áno, sú aj komerčne veľmi úspešní autori, väčšinou autori komédií, napríklad José Luis Alonso de Santos. Populárni sú aj autori, ktorí začali v osemdesiatych rokoch po páde Franka, teda vtedajšia alternatíva. Dnes sú viditeľnejší aj pre väčšinové publikum. Aj oni píšu väčšinou komédie.“
O čom?
„Spravidla na politické témy, napríklad nezamestnanosť, terorizmus.“
Ktorý španielsky autor sa najviac presadil na medzinárodnej scéne?
„Rodrigo García mal tento rok tri inscenácie na Avignonskom festivale. V zahraničí je možno známejší než doma.“
Čím priťahuje zahraničné publikum?
„Majstrovsky narába s televíznymi lžami, a vôbec s nástrojmi konzumnej spoločnosti. Je to veľmi provokatívne divadlo so silnými obrazmi sexu a týrania, ale aj s veľkou dávkou súčasnej poézie.“
Funguje u vás stále v nejakej miere cenzúra?
„Cenzúra nie, zato autocenzúra áno. Tá nastupuje, ak chce autor prilákať väčšie publikum.“
Do španielskych divadiel sa vrátil Fernando Arrabal, ktorý emigroval do Francúzska v roku 1955. Aký je Arrabalov comeback?
„Arrabal sa vrátil na javisko monodrámou. Bol to veľkolepý úspech, precestovali s produkciou celé Španielsko. Inscenovalo sa to akoby v rámci omše pre zhruba osemdesiat osôb. Diváci majú pocit, že sú v kostole.“
Aký je vzťah medzi Španielskom a Latinskou Amerikou?
„Stále silnejší, a to tak v divadle ako aj vo filme. Stále viac latinskoamerických hercov prichádza hrať do Madridu. Je to v móde. A stále viac pozývame aj autorov.“
Hrajú sa na scéne národného divadla aj katalánski autori?
„Politická otázka. Je prirodzené, že katalánska autonómna vláda podporuje svojich autorov. Sú však aj významní katalánski autori, ktorí sa hrajú po celom Španielsku.“
Napríklad?
„Sergi Belbel. Ale autori píšuci kastílsky sú v Katalánsku dosť neznámi. Jednoducho nie je záujem prekladať súčasných španielskych autorov do katalánštiny.“
Je niečo absolútnym hitom?
„V súčasnosti najviac uchvacuje muzikál. V Madride možno šesť či sedem produkcií importovaných z New Yorku s enormnými cenami vstupeniek. Naštudované sú síce španielskymi hercami, ale kostýmy i všetko ostatné je prebrané z Ameriky. Hrajú sa v obrovských divadlách, ktoré majú vyše dvetisíc miest.“
Majú španielske filmy so španielskym divadlom spoločné témy?
„Mladí autori si v oboch prípadoch vyberajú závažné témy - vojna v Kosove, nezamestnanosť. Nejde však o aktuálnu politiku, skôr o „poelitiku“- akúsi poetickú reakciu na politické dianie. V nových hrách sa často hovorí o pamäti národa, mladí autori sa tak pokúšajú spoznať históriu.“
Prežívajú v repertoári aj frankistickí autori?
„Nie, možno niekde na okraji ako autori komédií, ale bez nejakého vplyvu.“
Reagujú divadelníci aj na irackú krízu?
„Výrazne. Filmári i divadelníci odrazu povedali vláde svoje ‘nie‘. Na mladých ľudí veľmi pôsobí to, ak niekto ako Almodóvar povie niečo také, a to bez ohľadu na to, pred kým a kde to hovorí.“
