revy, ktoré organizuje Jozef Dado Nagy. Speváčka sa raz pred ním preriekla, že si píše niečo sama pre seba a nie sú to len texty pesničiek. A večer, s trémou - „och, bože“ a „no dobre“, čítala ľuďom v kníhkupectve.
Pomedzi ukážky z knihy Jaroslava Rudiša Nebe pod Berlínem čítala z kôpky papierov Jana Kirschnerová. Sama svoje literárne útvary nazýva slohovými prácami, lenže dvoj - trojvetné záznamy by jej v škole neprešli. „Zapisujem si to, akých ľudí stretnem a akí ľudia stretnú mňa,“ hovorí. Nemusí si vymýšľať, stačí, že je pozorovateľkou sveta, ktorého stredom sa s potešením stáva. Jedna z mikropoviedok vznikla vo vlaku cestou z Martina, je o škole a bratovi. Jednu napísala v češtine. Inú uviedla s pobaveným tajomným výrazom: „Teraz vám prezradím niečo o sebe.“ Niektorí ľudia sú pre ňu ako prázdna plechovka od broskyňového kompótu - máte naň chuť, ale už je prázdny.
Možno sú to vety, ktoré sa nezmestili do pesničiek, ale najskôr v nich nemajú čo robiť. S textami jej skladieb majú spoločnú radosť, s akou autorka netají pocity a vnútorné zážitky. Moderátor literárneho večera spolu s autorom Neba pod Berlínem a jeho vydavateľom Joachimom Dvořákom dobre mierenými otázkami vytiahli z Jany Kirschnerovej aj to, že si od detstva píše denník, alebo že verí v anjelov.
Hudobníci sa s literatúrou krížia často - väčšinou ako objekty tučnej knihy rozhovorov, ale len niektorí dostanú pochvalu od Hrabala ako Bára Basiková, alebo ich knihy vychádzajú takmer s pravidelnosťou albumov ako Nickovi Caveovi. Ak raz vydá knihu aj Jana Kirschnerová, treba dúfať, že vydavateľ nebude pozerať len na meno nad názvom. (dv)
