TA3: štýl Západu. Profesionalita
Vysielanie spravodajskej TA3 je o inom, ako v televíziách, kde celý deň pripravujú dvadsať minút správ aj so znelkami. Pri sedemnásťhodinovom živom vysielaní si to vyžaduje viacero špecifík, porovnateľné s inými televíziami je snáď iba to, že zodpovedný za chod redakcie je šéfredaktor. TA3 má tridsaťštyri spravodajských blokov denne!
Samozrejme, že berieme do úvahy aj publicistické relácie, ktoré tam však nepripravuje špeciálny tím, ale reportéri, spravodajcovia. Tí istí, ktorí robia šoty do bežného vysielania. Už z toho je zrejmé, že pracovné nasadenie v prvej slovenskej spravodajskej televízii je vysoké. Týka sa to nielen moderátorov, ktorí sú pre divákov najatraktívnejší, ale aj reportérov v teréne a techniky. Len na ilustráciu: štatistika hovorí, že moderátor v TA3 vstúpi do éteru počas dvoch hodín vysielania Ranných správ asi toľko, ako moderátor spravodajstva v iných televíziách za dva mesiace.
Doobeda sme tam stretli len jednu redaktorku, aj tá nemala v ten deň službu, ostatní boli v teréne. Snaha o čo najrýchlejšie zaradenie nových informácií do vysielania si vyžaduje rutinu pri živých vstupoch reportérov (digitálny prenosový satelitný voz, ktorý umožňuje priame vstupy z celého Slovenska naživo, má TA3 jediná na Slovensku), ľudí v réžii a všetkých, ktorí pracujú mimo kamier. A ak sme spomínali moderátorov, tí nemajú v TA3 čas na celodennú prípravu jednej spravodajskej polhodiny a často sa stáva, že príspevok je zaradený do vysielania doslova iba niekoľko minút predtým, ako ho divák vidí pri sledovaní televízie.
Moderátori chodia aj na porady, ak majú dopoludňajšie vysielanie. Tie sa začínajú o 9.30 plus týždenne býva redakčná rada. Porady uvádza šéfredaktor Peter Celec hodnotením, za scenáre a zaraďovanie šotov do vysielania sú zodpovední producenti s konečným Celecovým slovom. Ide o sympatického mladého muža, ktorý nás po priestoroch televízie rád sprevádza. Okrem pracovného nasadenia tam však v kuloároch nič nevidieť, jeden by podotkol – nuda. A iný možno – nič iné, len profesionalita. (dam)
Pán, čo je vždy k dispozícii, čítačka a Václav Bevelagua.
Office. Tu sedia všetci redaktori, vedúci vydania, producenti. TA3 je „šmrncnutá“ západným štýlom práce aj komunikácie.
TA3 má asi šesť strižní, v réžii sú počas pokojnejšieho režimu asi traja ľudia, inak najmenej piati, moderátorom je stále k dispozícii pán, čo sa stará o ich dobrý zvuk a pohodlie. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Joj a jej ľudia: v pohode
Vchádzame autom do areálu Štúdia Koliba, tam sídli po presťahovaní do Bratislavy televízia Joj. Strážna služba automaticky otvára bránu. To, čo je za ňou, vôbec nepripomína televíziu. Ošarpané steny, špinavá dlážka. Inak to vyzerá až na druhom poschodí. Člen súkromnej bezpečnostnej služby sa nás pýta, čo tu chceme a koho hľadáme. Dnu nás púšťa až po ozrejmení účelu návštevy. Ideme robiť reportáž o výrobe hlavnej spravodajskej relácie komerčnej televízie, ktorá má rok.
Tam už je čisto a poriadok, celá Joj však je vlastne stopäťdesiat metrov po dĺžke a množstvo kancelárií. V jednej z nich, u šéfa spravodajstva Rolanda Kubinu sedia aj moderátori momentálnych správ Zuzana Hajdu a Ľuboš Sarnovský. Sú štyri hodiny popoludní, píšu do počítača to, čo povedia o tri a pol hodiny televíznym divákom. Postupne prichádzajú do televízie redaktori s príspevkami, striedajú sa v strižni, radia sa s vedúcim vydania. O piatej už sedí Sarnovský v maskérni a necháva si skracovať vlasy. Po ňom ide Zuzana, má oblečené to, v čom bude večer vysielať a necháva maskérku, aby jej nalíčila tvár. „Vždy sme farebne zladení. Oblečenie nám posiela firma z Prahy, nemôžeme zasiahnuť do jeho výberu. Mesiac dopredu je na každý deň naplánované, čo budeme mať na sebe. Zladený k nám je aj moderátor športu.“
Hodinu a pol pred priamym prenosom sa oblieka už aj mužská polovica dvojice. „Kravata síce nedosahuje potrebnú dĺžku, ale pod zapnutým sakom to vidieť nebude. S nohavicami si nerobíme žiadne problémy, nie je ich vidieť, dnes mám rifle, v lete tam sedím aj v krátkych nohaviciach.“ Redaktor Marek Gabonay ide po dohode so šéfredaktorom Rolandom Kubinom nahrať svoj vstup na strechu budovy. Kubina: „Redaktori nemajú presne stanovenú oblasť, ktorej sa venujú. Úmyselne ich rotujeme. Ak niekto robí stále to isté, správy vyzerajú nezrozumiteľne, lebo si myslí, že všetci vedia to, čo vie on.“
Trištvrte hodiny pred vysielaním behá ešte po chodbe redaktor Ľuboslav Choluj, ktorý na poslednú chvíľu dokončuje príspevok o prokurátorovi Michalovi Serbinovi v strižni. Všetci redaktori ešte pred siedmou opúšťajú budovu televízie. Vedenie si však správy konkurenčnej Markízy pozerá. Šéfredaktor to nezatajuje: „Klamal by som, keby som hovoril nie. Podľa toho ešte meníme aj poradie našich príspevkov. Definitívna verzia je často známa pár minúr pred vysielaním.“
Pätnásť minút pred pol ôsmou sedia moderátori na svojich stoličkách, dolaďujú sa posledné detaily. Ich oblečenie je zozadu zošpendlené. „Len žiadne prudké pohyby.“ Pár sekúnd pred živým vstupom a zvučkou už vidia diváci doma, ide im obraz bez zvuku. Hajdu povie vtipnú poznámku, na ktorej sa zasmeje celé štúdio, niečo si akože napíše na papier, aby to vyzeralo prirodzene. Ani na jednom nevidno nervozitu. Zvyšných pätnásť– až dvadsať minút poznáte.
Po správach odchádzajú moderátori zo štúdia, zostáva tam len moderátor športu. V kostymérni odovzdajú veci, prezlečú sa do civilu a o desať minút už vychádzajú z budovy. Hajdu sadá do auta a ide s kamarátkou do kina, Sarnovský sadá na trolejbus smerom do Karlovej Vsi: „Šéfredaktora som videl na chodbe, mal hlavu dole, nič mi nepovedal, čo znamená, že všetko je v poriadku.“ (rom)
Bratislavských redaktorov spravodajstva Joj je päť, len dvaja sú Bratislavčania. Dvaja redaktori sú v Košiciach. Až na jednu výnimku majú všetci od dvadsať do tridsať rokov. Väčšina východniarov býva v hoteli, ktorý platí Joj. V každej moderátorskej dvojici je jeden východniar a jeden Bratislavčan. Prvá porada je o deviatej ráno, druhá o druhej popoludní, tá sa týka aj moderátorov. Postupnosť príspevkov nie je stanovená. Príspevok o politike nie je takmer nikdy prvý. Na snímkach posledné prípravy pred 19.30. FOTO SME – ROMAN KRPELAN
Markíza bez extrémov a bez stresov
Za to, čo vo štvrtok videli diváci najsledovanejšej spravodajskej relácie na Slovensku, bol zodpovedný vedúci vydania, Čech Vladimír Mišauer. „Včera sme do poslednej minúty nevedeli, či stihneme do vysielania zaradiť prvý príspevok. Stihli sme to v posledných sekundách.“
Štvrtok je aj deň, keď sa menia dvojice moderátorov, Pariškovú so Švajdom striedali Karásek a Ďurianová: „Kvôli Zákonníku práce musíme mať dva dni voľna v týždni.“ Sedia vedľa seba a píšu si do počítača texty zahlásenia správ. Niektorí redaktori zostávajú, Zlatica Puškárová, ktorá stihla príspevok zostrihať tridsať minút pred vysielaním, odchádza: „Občas zvykneme s kolegami pozerať Televízne noviny, dnes sa ponáhľam.“ Kolegovia jej pripomínajú, že ráno o pol desiatej je porada.
Na to si moderátori nezávisle od seba vyberajú oblečenie v kostymérni. Obaja, samozrejme, iba vrchný diel, spodok kamera nezaberá. Každý moderátor má svoj vešiak a na ňom desiatky kusov oblečenia. Tie si môžu podľa záujmu po istom čase odkúpiť.
Marianna Ďurianová je nalíčená už od sedemnástej hodiny, vtedy vyrába upútavku a desať minút pred večerným vysielaním jej v maskérni len doťahujú detaily. Počas vysielania sú v štúdiu iba dvaja moderátori a osvetľovač. Text čítajú z čítačky priamo pred nimi. Ten istý text im ide aj na obrazovke na stole a okrem toho majú v rukách papiere.
Počas príspevkov sa Ďurianová s Karáskom nebavia, sledujú, čo sa vysiela. Desať sekúnd pred tým, ako budú opäť v priamom prenose, im režisér povie, aký príspevok nasleduje a kto hovorí. Štyri príspevky sa dokončujú až po devätnástej hodine, ale všetko sa stihlo zaradiť a odvysielať.
V réžii je na monitoroch vidieť, že diváci doma pri televíznych obrazovkách majú signál s asi sekundovým oneskorením. Niektoré monitory v pozadí sú iba imitáciou a je tam stále rovnaký obraz. A hoci sa zdá, že sú tesne za moderátormi, v skutočnosti sú umiestnené až osem metrov za ich chrbtom. Aj to dokáže dobrá technika.
Po skončení správ rýchlo odchádza prvá Ďurianová, Karásek večeria v areáli televízie, vo Fajn klube: „Dnes to bolo štandardné, žiadne extrémne situácie a stresy nenastali.“ V spravodajskej miestnosti začnú podaktorí sledovať správy o pol ôsmej na inej televízii. Vo štvrtok sa pozerala Joj.
(rom)
STV: na bojisku pokoj
16:00 Na treťom poschodí budovy vedľa mrakodrapu STV je pokoj. Štúdiá zívajú prázdnotou, ľudia pri bufete pokojne pofajčievajú, niektorí si pochutnávajú na šaláte s rožkom. V hlavnom spravodajskom stane sedí za počítačom Ľubomír Bajaník, jeden z moderátorskej dvojice: „Do práce prichádzam okolo dvanástej. Prečítam si dennú tlač, hlavné informácie však čerpám z agentúrneho spravodajstva a z internetu. Postupne si upravujem príspevky do Novín STV.“
Jeho moderátorská polovička Andrea Stoklasová ide načas, v práci sa objaví okolo druhej, okrem čítania správ totiž pripravuje aj vlastnú reláciu Týždeň v parlamente. „Nemôžem povedať, žeby ma táto práca nebavila, ale tá klasická novinárčina by mi asi chýbala.“ Preto si tento nedostatok kompenzuje parlamentným spravodajstvom. Označeniu hovoriace hlavy sa obaja bránia: „Nemám pocit, že by táto práca bola len o čítaní. Redaktor si sám pripravuje texty, spracúva informácie zo zahraničných zdrojov i od regionálnych spravodajcov. Ja osobne sa venujem problematike Poľska.“
17:00 V bufete ľudí pribudlo, dusno začína byť i v hlavnom spravodajskom stane. Čoraz viac ľudí postáva po chodbách a fajčí. Čo robia moderátori? „O takomto čase začínajú prichádzať príspevky z regiónov, musíme ich pripraviť do vysielania, čo nie je vždy najľahšia úloha.“ Bajaník ďalej vraví, že s regionálnymi štúdiami sú problémy často. „Je to hlavne preto, že ich reportáže nám prídu písomne a moderátor ani niekedy neuvidí príspevok, ktorý uviedol.“
Trvanie bežnej relácie by nemalo presiahnuť dvadsať minút, čo sa väčšinou aj darí. Ale čo v prípade, ak téma chýba? „Občas sa stane, sú to hlavne víkendy, keď je tých tém naozaj menej. Vtedy však zasiahne ruka vedúcej vydania, ktorá zo svojej „zázračnej“ zásuvky niečo vytiahne.“ S úsmevom však dodáva, že skôr majú opačné problémy.
19:15 Napätie v réžii vrcholí, každý už je na svojom mieste. Ľudia v réžii, aj technici v štúdiu. Strihač, režisér, hlavný kameraman aj grafik uprene hľadia na stenu z televíznych obrazoviek pred nimi. Moderátori sedia na svojich miestach a usilovne si precvičujú mimiku. Zvukár im pripevňuje mikrofóny, nastavuje sa svetlo a zvuk. Je ešte len o päť minút pol, keď sa ozve pokyn hlavného režiséra. „O desať ideme!“
Zaznieva zvučka Novín STV, moderátori čítajú úvod. Všetko je presne tak, ako má byť. Vtom sa ozve režisérov hlas: „Dobré to bolo, Ľubo, tie topánky trošku natiahni, inak to bolo dobre.“ Na hodinách svieti 19:28, správy sa ešte nezačali. To si len moderátorská dvojica urobila generálku úvodného slova.
19:48 „Ďakujeme za pozornosť a prajeme pekný večer.“ Správy sa končia. Bežný divák by však neveril vlastným očiam, keby videl, čo sa deje v štúdiu, kým na obrazovke beží príspevok. Moderátori pokašliavajú, naprávajú si šaty, vtipkujú, dohovárajú sa s réžiou. Bezprostredne po skončení správ to tu ale vyzerá ako na trhovisku. Kým jedna skupina tvorcov zo štúdia odchádza, iná sa zase cez malé dvere tlačí dnu. V slovenskej televízii to majú totiž tak zariadené, že správy i šport sa vysielajú z rozdielnych štúdií, ale réžiu majú spoločnú.
20:10 Pri odchode ešte hovoríme s grafikmi, ktorí tu už pôsobia dlhšie. Vravia, že dnes to išlo mimoriadne hladko. Všetko je tak, ako má byť.(th)
